ektonickej hodnoty domu, avšak je zarážajúce, že napriek takej predpokladanej kultúrnej hodnote nikto z kompetentných v oblasti architektúry a pamiatkovej starostlivosti doteraz neprejavil záujem o jeho "záchranu" a tiež neboli z ich strany žiadne námietky už pri realizácii nadstavby v roku 1970. Našou snahou je zlepšiť terajší neutešený stav rodinného domu komplexnou opravou, pretože ak niečo vnáša do tohto vilového prostredia neúnosnú mierku, tak je to terajší schátraný stav budovy, ktorého nákres v článku prof. Šlachtu chýbal... V žiadnom prípade to nie je možné realizovať návratom do pôvodného stavu z roku 1921, ako to navrhuje prof. Šlachta vo svojom úzkom architektonickom pohľade, neberúc do úvahy právo vlastníka nehnuteľnosti a jeho potreby. Predpokladalo by to totiž zrúcanie celého jedného poschodia, a tým likvidáciu kompletného bytu. V jeho vyjadrení sú uvedené niektoré nepravdy a predpokladáme, že pramenia z neinformovanosti - prístavba garáže bola realizovaná v roku 1949, a nie 1970, v podkroví plánovanej nadstavby majú byť 3 miestnosti, a nie 6. To však ako odborník musel vyčítať z projektovej dokumentácie. Tu vzniká otázka, ako je možné, že mal našu projektovú dokumentáciu, keďže nám nie je známe, že by bol do celého schvaľovacieho procesu nadstavby zainteresovaný. Predpokladáme zároveň, že ako dlhoroční vlastníci nehnuteľnosti máme právo sa tiež vyjadriť k rozhodovaniu o jej zaradení do zoznamu kultúrnych pamiatok. Namiesto toho, aby sme boli nadšení a poctení takýmto aktom, priniesol by nám len ťažkosti vzhľadom na jeho aspekt jednostrannosti: neberie do úvahy terajší stav domu, vystavuje nás direktívnym požiadavkám so značnou finančnou náročnosťou, a pritom neposkytuje zo strany pamiatkovej inštitúcie žiadnu pomoc.

Sme skutočne už naozaj tam, že ak architekt alebo pamiatková inštitúcia označia nejaký objekt ako kultúrnu pamiatku, jeho vlastník prestáva rozhodovať o svojom vlastníctve a začína sa jeho trápenie?

Autor: Majitelia "Tvarožkovej" vily