V piatok pokračoval festival České divadlo `97, ktorý sa až do štvrtka koná v Štúdiu S, vyše trojhodinovým predstavením Čechovových Troch sestier. Do Bratislavy s ním pricestovalo pražské Divadlo Komedie. Režisér Michal Dočekal ním vlastne dal nečakaný dar trom herečkám - Eme Černej, Zdene Hadrbolcovej a Marii Málkovej. Ak totiž Jiří Bartoška pre SME povedal, že vekom si herec odškrtáva roly, o ktorých jednoducho vie, že už ich hrať nebude, tak práve Tri sestry sú postavami, ktoré bývajú na začiatku zoznamu. Obyčajne sa spájajú s mladým a mladším stredným vekom, nebýva zvykom dať zahrať povedzme Irinu zrelej dáme. Režisérska koncepcia Divadla Komedie však tento stereotyp nabúrala. Tri sestry v Dočekalových predstavách začínajú totiž tam, kde nezvyknú ani len končiť. V chudobnom ústave, útulku, azda starobinci, možno v tej vytúženej Moskve, o ktorej kedysi snívali Oľga, Máša a Irina ako mladé ženy nespokojné so životom v provincii. Teraz sú tu tri biedne, opustené bytosti. Smutný koniec. Ale aj dôvod na spomínanie. Tri sestry vlastne rekapitulujú svoj život. Ako české herečky prijali nezvyčajnú príležitosť? Ema Černá, predstaviteľka najstaršej sestry Oľgy: "Keby sa to celé prihodilo pred tridsiatimi rokmi, chcela by som hrať tie druhé dve. Ale v tom čase som chcela hrať všetko. Aj Soleného." Zdena Hadrbolcová, Máša: "Keby mi dnes bolo skutočne toľko ako Máši, nikto by mi tú rolu nedal. Bola vyhradená súborovým krásaviciam. Vždy som však mala pocit, že je to s tými slávnymi sestrami trochu inak. Na čo si, krucinál, sťažujú? Tým, že pridávame svojím vekom akoby piate dejstvo, pootáčame ich nárek do trochu iného svetla. Človek nie je len teraz. Je to, čo bol a čo bude." Marie Málková, predstaviteľka najmladšej Iriny, síce hrá Tri sestry tiež po prvý raz, avšak takmer sa s nimi stretla už v roku 1968. "V Divadle Na zábradlí boli vo výhľadovom pláne. Asi by na mňa tá Irina vyšla, ale museli sme z divadla odísť. Druhý raz som bola Čechovovi blízko po návrate Na zábradlí v roku 1993, keď Jan Grossman plánoval Čajku. V oboch prípadoch zasiahol osud. Po prvý raz prišli Rusi, v druhom smrť Jana Grossmana. Preto považujem za osud, že mi Michal Dočekal Irinu ponúkol. Hráme tie dievčatá ,z výšky svojich rokov`, celé je to veľké riziko, ale stojí to za to." Predstavenie bolo naozaj zvláštne, vekovým posunom získalo nové rozmery. Herečky podali pozoruhodné herecké výkony, avšak inscenácia ako celok bola pridlhá. Opäť sa potvrdilo, že menej by bolo oveľa viac. A nie najšťastnejšie boli kostýmy Zuzany Kreyzkovej, ktoré vyzerali, akoby divadlo totálne vyrabovalo chudobný fundus.
Sobotné predstavenie Láska zlatníčky Leonetty bolo z celkom iného cesta. Jednoduchá zábava s cieľom pobaviť publikum. Príbeh Zdeňka Zelenku je inšpirovaný schémami boccaciovských príbehov, kde starý majster má mladú ženu, na tú nestačí, vypomáha mladý pomocník, a keď to všetko praskne, tak sa vlastne nič nedeje, lebo v svete lásky má každý maslo na hlave. Predstavenie, ktoré patrí pod Pražskú divadelnú agentúru, si však okamžite získalo publikum S-ka najmä sympatickou spontánnosťou všetkých hercov. Hra síce na diváka žiadne vysoké nároky nekladie, avšak určite neuráža a evidentná chuť hercov Mileny Steinmasslovej, Jana Čenského i všetkých ostatných vytvorili v sále príjemnú atmosféru.
Autor: bd
