presvedčiť SPD a Zelených o nutnosti zdvihnúť daň z pridanej hodnoty a má navyše strach pred razantným znížením úrovne dôchodkov. Kancelár Kohl a ostatní vládni činitelia sa na verejnosti nahlas ponosujú na opozičnú blokačnú antireformnú politiku. Pri pozornejšom pohľade na hospodársko-politické reálie v Nemecku a v mnohých západných krajinách však prídeme k pozoruhodnému konštatovaniu: Helmut Kohl je pred nadchádzajúcimi voľbami pomerne šťastný, že môže vlnu za neradostnú ekonomickú situáciu zvaliť na SPD a Zelených, ktorí v parlamente dôsledne hlasujú proti každému vládnemu reformnému návrhu. Kancelár označuje opozíciu za hlavnú prekážku v snahe zreformovať nemecké národné hospodárstvo a prispôsobiť ho zmenenej globálnej ekonomickej situácii.

Pohľad skúseného politika Helmuta Kohla do iných krajín však hovorí (z krátkodobého, čisto politicko-volebného hľadiska) proti reformám. Tri príklady: v Spojených štátoch pokračoval republikán Bush v šľapajách svojho predchodcu Reagana. Pozitívny ekonomický vývoj prišiel neskoro: americkí občania sa rozhodli pre demokratického prezidenta Clintona. V Španielsku sa stal socialista Gonzáles obeťou vlastného reformného snaženia a musel uvoľniť premiérske miesto konzervatívcovi Aznarovi. A v Británii nedávno odvolili občania konzervatívca Majora, ktorý úspešne pokračoval v reformách Margaret Thatcherovej a dnešný labouristický premiér Blair žne ekonomické plody svojich predchodcov.

Nemecký kancelár síce obratne polemizuje so sociálnodemokratickými politikmi, ich blokačná politika mu však vlastne vyhovuje: nemusí pred voľbami okresávať mnohé sociálne výdobytky, znižovať dôchodky, odbúravať zdravotné dávky a reformovať daňový systém. Vie totiž veľmi dobre, ako dopadli jeho bývalí kolegovia: razantne sa pustili do ekonomických reforiem, aby sa na nich zvalila všetka voličská zlosť za sociálne škrty - a následne museli uvoľniť miesto pre opozičných kandidátov. A tak v Nemecku zostáva dnes všetko po starom. Nenapraviteľne optimistickí pozorovatelia bonnskej politickej scény dúfajú pritom v takzvaný "reformný volebný efekt", ak politici realizujú ihneď po voľbách potrebné opatrenia, občania majú štyri roky na to, aby na ne zabudli alebo si na ne zvykli. A tak mnohí rátajú s tým, že na jeseň budúceho roka sa v Nemecku roztrhne reformné vrece - pričom je vlastne jedno, kto voľby vyhrá.

Autor: JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov (Autor je stálym spolupracovníkom