Annie Leibovitzová (1949) - Mnoho súčasníkov považuje A. Leibovitzovú za najväčšieho žijúceho portrétneho fotografa, ktorý má tú "tajomnú schopnosť inšpirovať ľudí, aby sa odhalili", pričom knižná recenzia v New York Times nazýva jej dotyk "vtipným, humánnym, nežne posmešným." Jej kariéra sa začala v roku 1970, keď odovzdala svoje fotografie časopisu Rolling Stone. O tri roky neskôr sa stala hlavným fotografom časopisu, nasledovali práce pre Life, Vogue, Esquire, Time, Newsweek, v súčasnosti pracuje pre Vanity Fair. Medzi jej najznámejšie práce patria fotografie hercov a šoumenov ako W. Goldbergovej, B. Middlerovej, D. Byrna, M. Jacksona a ďalších. Dlhší čas fotograficky spolupracovala s Johnom Lennonom, čo vyvrcholilo v jednom z jej najprenikavejších obrazov - John a Yoko v objatí, ktorý bol urobený len niekoľko hodín pred Lennonovou tragickou smrťou v decembri 1980. Roku 1991 sa Leibovitzová stala druhým žijúcim fotografom - a prvou ženou vôbec - ktorej práce boli vystavené v prestížnej Národnej portrétovej galérii Smitsonianovho Inštitútu vo Washingtone, D. C. Kniha Olympijské portréty, ktorá je vyvrcholením dvojročného projektu fotografujúceho olympijských atlétov pri tréningu, bola publikovaná v júni 1996, keď sa uskutočnili Letné olympijské hry v Atlante. Budúce projekty Annie Leibovitzovej zahŕňajú knihu fotografií žien, ktorá má byť publikovaná koncom roka 1999. V súčasnosti žije v New Yorku.

Sobotňajšou vernisážou jednej z najväčších hviezd svetového portrétu - americkej fotografky Annie Leibovitzovej v priestoroch Slovenskej národnej galérie v Bratislave (ktorá potrvá až do 4. januára) sa oficiálne začal 7. ročník Mesiaca fotografie. Jeho hlavný organizátor - Nadácia FOTOFO pripravila v spolupráci s Medzinárodným centrom fotografie v New Yorku výstavu A. Leibovitzovej ako retrospektívny prierez jej tvorbou počas uplynulých dvadsiatich siedmich rokov.

# Ako sa pripravoval váš výber fotografií pre výstavu v Bratislave, ktorá neskôr poputuje aj do niektorých ďalších miest strednej a východnej Európy?

"Výber som pripravovala sama. Keď som bola mladšia, hovorili mi, že najlepší spôsob, ako sa naučiť pracovať, je zastaviť sa a obzrieť sa späť. Keď som mala roku 1990 za sebou dvadsať rokov fotografovania, vybrala som si tri mesiace voľna a prebrala každý diák a fotografiu. Urobila som knihu a z nej sa následne odvíjala výstava."

# Pred samotnou bratislavskou vernisážou ste ju však mierne korigovali...

"Fotografie som chcela prezentovať v chronologickom poriadku, no v pôvodnej inštalácii boli trochu pomiešané. Myslím, že je dôležité nielen vidieť, ako sa v priebehu rokov menia ľudia, ale aj fotografie. Napríklad sedemdesiate roky boli prirodzenejšie, osemdesiate zase žiarivejšie a v deväťdesiatych mám pocit, že sa to opäť upokojilo."

# Nebolo by pôsobenie vašich fotografií intenzívnejšie, keby boli vyzväčšované do väčších formátov?

"Máte pravdu, avšak limitujúcim faktorom bol fakt, že výstava bude na rôznych miestach. V Bratislave mi trochu chýba lepšie osvetlenie fotografií. Ani ich zoskupenie nie je ideálne, a preto pôsobia trochu monotónne. Radšej komponujem série fotografií do štvorca - vtedy v človeku evokujú pocit, že sú väčšie, no tu sú radené zväčša do pásov. Je to pre mňa poučenie do budúcnosti. Mala som byť v Bratislave skôr, avšak nestihla som lietadlo, a tak som sem prišla až v piatok večer."

# Často zdôrazňujete, že vaše titulné fotografie do časopisov chcú povedať viac, než len ukázať známu tvár. Chcete rozpovedať príbeh o danom človeku?

"Pokúšam sa o to, ale čím som staršia, tak prichádzam na to, že niektoré tváre nemajú príbeh. Priznám sa, že keď som bola mladšia, nebola som príliš spoločenská a trochu som sa mojich modelov bála."

# Mick Jagger však o vás povedal, že ste perfekcionistka, svoj model umučíte a doslova ním manipulujete. Do akej miery manipuluje on vami?

"Nakoľko chce... Snažím sa dostať ľudí k určitému výsledku, aby boli spokojní aj sami so sebou. Môže teda v tom byť pocit ovládania, ale o Mickovi musím povedať, že on sám je ako správny rocker veľký manipulátor a jeho názor beriem ako kompliment."

# Ako bývate spokojná s výsledkom? Máte pocit stopercentnej fotografie?

"Niekedy je to dosť frustrujúce, pretože mám pocit, že výsledok mohol byť lepší. Často sa mi zdá, že do obrazu dostanem len desať percent z toho, čo vidím. Proces medzi tým, čo vidím a tým, ako to dostanem na fotografiu, je zväčša technická otázka, v ktorej často strácam deväťdesiat percent kvality. Určite je to preto, lebo nie som dostatočne rýchla, aby som zachytila spontánny okamih. Preto sú moje portréty skôr štúdie."

# Veľa "vážnych" umelcov bralo drogy, čím si chceli rozšíriť vedomie. Viem, že aj vy ste prešli touto skúsenosťou. Pomáhali vám drogy dostať sa do iných priestorov a mať inú optiku?

"Moja skúsenosť s drogami pochádza zo sedemdesiatych rokov. Vtedy sme však boli mladí a hlúpi. Rozšírený stav vedomia je pekná vec, ale dá sa dosiahnuť aj iným spôsobom. Ja som nebrala drogy pri samotnom fotografovaní, ale medzi fotografovaním. Myslím si však, že to neovplyvnilo moju prácu, ale skôr ma priblížilo k tomu, že som si takmer zničila život. V určitom bode som povedala dosť a prestala som s nimi. V súčasnosti som rozhodne proti drogám, pretože život je dosť čudný aj bez nich. Žiaľ, mladí ľudia sú skôr ovplyvniteľní a rovnako hlúpi ako kedysi my."

# Do akej miery je pre vás dôležitá technická stránka fotografovania?

"Keď som chodila na školu, stále mi zdôrazňovali oko - teda videnie. Techniku som sa musela priebežne učiť sama, čo som pociťovala ako nevýhodu. Samozrejme, že obsah je dôležitý, ale musíte ovládať techniku, aby ste sa k nemu prepracovali. Dúfam, že dnes sú už výsledky adekvátne. Skúšala som komplikované zariadenia a rôzne osvetlenia. Postupne som však všetko zjednodušovala a počas rôznych skúšaní som zistila, že čím jednoduchšie, tým lepšie. Mohla som sa tak viac sústrediť na samotný výtvor."

# Na výstave je aj váš cyklus z vojnového Sarajeva. Fotoreportér anglického The Guardian Coline Jacobson na seminári organizovanom v rámci Mesiaca fotografie okrem iného povedal, že nová cesta fotožurnalizmu nie je v zobrazení vecí v priamej dráme, voči tomu sú už diváci imúnni. Ak fotožurnalizmus nechce iba opakovať videné na televíznej obrazovke alebo iba ilustrovať text v novinách, musí nájsť spôsob, ako povedať, čo je za aktuálnym dianím...

"Fotografie zo Sarajeva sú na výstave zaradené skôr preto, aby ukázali, že si uvedomujem aj svet mimo celebrít, ktoré fotím. Je pravda, že napríklad CNN je doslova zaplavená otrasnými správami, ale obrázky v televízii idú tak rýchlo, že ich ľudia ani nevnímajú. Keď však majú šancu zastaviť daný moment, tak si to možno viac uvedomia. Azda najznámejšia fotografia v Amerike z čias vojny v bývalej Juhoslávii je obraz požiarnika, ktorý drží na rukách mŕtve dieťa. Vtedy dostane zastavený obraz - na rozdiel od pohyblivých obrázkov, ktoré sa rútia príliš rýchlo - šancu stať sa symbolom pre celú udalosť. Som presvedčená, že práve preto má fotografia svoje nezastupiteľné miesto."

# Azda váš najznámejší portrét pochádza už od nebohého Roberta Mapplethorpa z roku 1983. V akom rozpoložení sa robil a v akom ste boli vzájomnom vzťahu?

"Práve vtedy som skončila s drogami a bola som veľmi zarazená, keď som v jeho ateliéri videla porozsýpaný kokaín... Fotografia je možno trochu pompézna, no priateľka mi povedala, že je to vzhľadom k mojej plachosti dobré. Podľa nej ide o taký druh fotografie, do ktorej môžem časom vrásť. Nemyslím si však, že je to jeho najlepší portrét - jeho černoškovia sú krajší. S Robertom sme boli súčasníci a priatelia, pričom som s ním istý čas spolupracovala."

# Ako ste sa stretli s Václavom Havlom?

"Bolo to v roku 1990, keď už bol prezidentom. Mala som predstavu, že ho vyfotím v jeho vtedajšom malom byte na Hrade, kde mal jednu posteľ, ktorý pôsobil oproti veľkému palácu veľmi kontrastne. On aj súhlasil, no jeho žena Olga to na poslednú chvíľu zamietla, takže som nakoniec urobila jeho portréty zblízka pred tým jeho bytom. Václav Havel má veľa dobrých fotografií, pretože je otvoreným človekom."

# Čím je pre vás fotografia?

"Je to spôsob sledovania, ako sa predo mnou odvíja život..."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.