Začalo sa to už narodením: vlastne dávno pred ním. Rodičia ju dlho zabúdali narodiť, a tak sa dostala na tento svet len pred niekoľkými rokmi. Pred osemnástimi. Niekoľkokrát ju zabudli vybrať zo škôlky a niekoľkokrát ju zabudli do nej vložiť. Pravidelne ju zabúdali v obchodoch a v čakárňach u lekára a na železničných staniciach. Dospelí majú vždy toľko starostí, že nie je pre nich umením na niečo zabudnúť.
Zabúdali na oslavu jej narodenín a menín, a tak aj sama dievčinka zabudla, kedy sa narodila a ako sa volá. Aj tak ju každý poznal iba pod menom Zábudka.
Vlny zabúdania sa však začali valiť na ňu až vtedy, keď si ju všimli deti. Všimli si ju takým zvláštnym detským spôsobom: že si ju nevšímali. Okázalo na ňu zabúdali. Zabudli ju nájsť, keď sa hrali na schovávačku, zabudli ju chytať, keď sa naháňali. Zabudli na ňu nevedomky a bez zlých úmyslov. Čo sa dalo robiť: bola to predsa Zábudka.
Zabudla mať priateľov, zabudla sa hrať detské hry a zabudla, že by to mohlo byť aj celkom inak. Jej duša však nezabudla nič z toho, čo si má duša dievčaťa zapamätať. Vedela sa smiať a smútiť a spomínať a snívať... Do seba, dovnútra, aby nik nezbadal. A jej telo tiež nezabudlo nič z toho, čo doň vložili pramatky a prababičky. Vlasy jej nezabudli vyrásť do košatej hrdzavosti a nohy jej nezabudli narásť dlhé a štíhle a dlane si uchovali dievčenské teplo a hladkavosť.
Mladí muži okolo nej však zabudli, že najkrajšie kvety sú tie v ústraní, že najsladšie plody sú tie, ktoré sa neponúkajú samé do rúk, že najčistejšie pramene vyvierajú v tôňach a prítmí. Zabudli, pretože doba bola taká, že na mnohé veci sa pozabúdalo.
A tak dievča menom Zábudka sedávalo zabudnuté na prázdnych lavičkách, stávalo pod rozbitými lampami, prechádzalo sa po opustenom nábreží... Nebálo sa ničoho, pretože aj nebezpečie a strach na ňu zabudli. Iba vietor na ňu nezabudol: vchádzal jej do vlasov a nadvihoval jej mihalnice na viečkach. Šepkal jej do ucha: "Rozplyň sa vo vetre a budeš lietať so mnou. Premeň sa na vietor." Iba stromy na ňu nezabudli: púšťali na ňu studené jesenné listy a šepkali v korunách: "Ostaň s nami! My sme tiež zabudnuté bytosti, na ktoré každý zabudol. Zostaň s nami a premeň sa na strom!" Iba voda na ňu nezabudla: "Vojdi do mňa a prijmi moje tekuté telo! Staň sa vodou a odplyň do diaľok!"
Zábudka sa usmievala tichým, zabudnutým úsmevom. A pretože na ňu všetci zabudli, zabudol na ňu aj čas, ktorý z ľudí robí spomienky a zo spomienok prach. Zabudlo na ňu starnutie, zabudla na ňu smrť, zabudli na ňu zvieratá i ľudia... Zabudla na ňu láska a zabudlo na ňu šťastie. Aj dnes večer popri nej prejdeme, ale nezbadáme ju. Pretože naše oči už dávno zabudli vidieť. Pozerajú sa, a nevidia. Nevidia zábudky a iné zabudnuté kvety tejto studenej zeme.
