Úvahu o našej súčasnosti i vyhliadkach do budúcnosti nemožno spájať s dvoma najtvrdšími diktatúrami nášho storočia. Starší komunizmus od svojho počiatku bol pohromou pre ináč zmýšľajúcich ľudí vo vlastnej krajine, kým nacizmus vo svojich počiatkoch síce do istej miery pomohol vlastnému národu v čase hospodárskych kríz, biedy, ale neskôr vohnal vlastný národ do najbrutálnejšej vojny dejín s vrcholnými zločinmi v cudzích krajinách, lenže táto expanzia nebola úspešná a krajine útočníkov priniesla porážku a skazu. Komunizmus sa síce rozpadol z vlastnej núdze,ale veľmoc nedosiahla blahobyt ani vo svojom "rozkvete", už bez spoločného centra, ako piata kolóna v postkomunistických krajinách s maskou nacionalizmu , nacistickej úrovne rozoštváva národy, etniká a prekáža bývalým satelitom niekdajšieho centra nájsť cestu do spoločenstva civilizovaných krajín. Stúpajúcu zločinnosť si už všíma i hierarchia moci, lenže tá si zabezpečuje predovšetkým vlastnú bezpečnosť. Štát tvorí moc, občan je iba jej sluhom. Ako je možné, že lekár zapríčiní autonehodu, zmrzačí človeka a po svojom čine sa stane právne absolútne nepostihnuteľný? "Čistota" náhradníka za Gauliedera tiež nie veľmi svieti. Úcta človeka k človeku je najzákladnejšou podmienkou hodnôt spolužitia v rodinách, národe i spoločnosti, vo vlastnej krajine i v medzinárodných vzťahoch.
Autor: MILAN MACEK, Prakovce
