a Turecka nie sú - vzhľadom na pohnuté miestne dejiny tohto storočia - malé. Štáty, ktorých vzťahy sú v mnohých prípadoch dosiaľ ťažko poznamenané územnými spormi, etnickou a náboženskou nenávisťou vrcholiacou vojnovým konfliktom, by chceli spolupracovať zjavne podľa vzoru Európskej únie. Samotná myšlienka balkánskej integrácie je zrejme tým najpozitívnejším na celom summite zaznamenať.

Bude veľkým úspechom, keď sa do budúcoročného stretnutia, tentoraz v Turecku, vyriešia spory medzi budúcim a terajším hostiteľom summitu, ktoré vážne zasahujú rozšírenie samotnej Európskej únie. Okrem sporu o ostrovček, ktorý Gréci nazývajú Imia a Turci Kardak, ide o starý cyperský spor. Kým Grécko, ktoré už členom EÚ je, podporuje prijatie Cypru do EÚ, Turecko - samo zatiaľ úniou odmietané a financujúce nikým neuznaný štátik na severnej polovici Cypru - nie je tým, že by ho mal Cyprus predbehnúť, nijako nadšené. Na Kréte sa v grécko-tureckom spore nedosiahol nijaký pokrok.

O niečo úspešnejšie boli albánsko-juhoslovanské a albánsko-macedónske rokovania. Macedónsko síce ďalej odmieta uznať albánsku univerzitu v macedónskom Tetove - prezident Kir Gligorov by radšej videl macedónskych študentov albánskeho pôvodu študovať v Tirane. Formálne sa nevyriešil ani spor o názov Macedónska, proti ktorému protestovalo Grécko (ide totiž tiež o historický názov gréckej provincie) a ktorý bránil aj podpisu dohôd medzi Macedónskom a Albánskom.

Albánsky premiér Fatos Nano sľúbil nepodporovať odtrhnutie albánskej provincie Kosova od srbsko-čiernohorskej Juhoslávie a naopak juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič sľúbil, že Belehrad bude rešpektovať medzinárodne uznávané normy práv národnostných menšín. Práva národnostných menšín, majú na Balkáne, ktorý bol dejiskom azda poslednej etnickej vojny v Európe - naraz nových prekvapujúcich zástancov.

Paradoxne - či zámerne - práve v deň konania summitu zverejnila chorvátska agentúra HINA komuniké, podľa ktorého navrhuje prezident Franjo Tudjman zakotviť do ústavy klauzulu zakazujúcu Chorvátsku integrovať sa do akejkoľvek obdoby bývalej Juhoslávie, ale i do akejkoľvek balkánskej únie. Hoci na balkánskom summite sa zúčastnilo napríklad i také Rumunsko, ktoré sa samo za balkánsky štát nepovažuje, Chorvátsko na ňom chýbalo. Od etnickej vojny v Juhoslávii, z ktorej vyšlo ako nie celkom nevinný, ale nepochybný "víťaz", sa ponáhľa do zväzku so Západom. Ten Chorvátsko odmieta z podobných dôvodov, ako napríklad Slovensko - totiž pre nedostatky v demokracii a nevyrovnané vzťahy k menšinám. Aj v tejto veci navrhuje Tudjman zmenu - vypustiť z ústavy vymenovanie národnostných menšín v Chorvátsku (konkrétne išlo o Srbov, Slovincov, Moslimov, Čechov, Slovákov, Talianov, Maďarov a Židov) a prijať formuláciu "Chorvátsko je národný štát chorvátskeho ľudu a štát členov národnostných menšín". Tento krok priblíži chorvátsku ústavu základným zákonom iných európskych krajín, ktoré nikdy nemali vážne problémy s etnikami a teda akoby eliminuje spomienky na nedávne časy. Ostentatívne odmietanie spolupráce s inými balkánskymi krajinami zároveň signalizuje, že Záhreb je čímsi "lepším" než napríklad Belehrad. O čom však v niektorých ohľadoch možno polemizovať.