Tajomná slečinka chvíľami bez tajomstva *RECENZIA / DIVADLO

Divadlo Andreja Bagara Nitra * Nina Sadur: Slečinka * Dramaturgia: Iveta Škripková * Scéna: Ján Zavarský * Kostýmy: Eva Farkašová * Pohybová spolupráca: Elena Lindtnerová-Krošláková * Hudba: Róbert Mankovecký * Réžia: Marián Pecko * Hrajú: Eva Pavlíková,

Daniela Kuffelová, Ján Kožuch, Jozef Dóczy, Erik Peťovský.

Tú hru mi zoslal Boh, takto expresívne sa vyjadril Marián Pecko o hre Niny Sadur Slečinka. Naozaj, tajomný, nejednoznačný, mystický, romantický až rozprávkový príbeh-nepríbeh by mohol byť ideálny pre režiséra Peckovho naturelu. Teda na ktorého režisérsku tvorbu možno použiť rovnaké prívlastky. Mnohé sa objavuje aj v nitrianskej inscenácii. Predstavenie Slečinky má presne takýto nádych a atmosféru. Bohužiaľ, nie stále. Inscenácia je zaujmavá už vizuálne. Modrý horizont, červený strom (aj keď priveľmi pripomína scénu Votavovho Lesa, za ktorú si pred pár týždňami z rovnakého štúdia, kde je Slečinka inscenovaná, odniesol cenu za najlepšiu scénografiu sezóny), pod ním lán slnečníc. Krásna je hneď jedna z prvých scén, keď tajomná slečinka - možno striga, možno len obeť povier a ľudovej fantázie - vykukuje z koruny, kolembá nohami a odrieka až strigônsku zaklínačku. Pôvabný je aj hlúčik vidiečanov pod stromom, ktorým Róbert Mankovecký prisúdil skvelý rytmický hudobný motív, a režisér s choreografkou naň vymysleli to čarovné krčenie plecami. Škoda, že rytmus, akým hrajú telá hercov, sa občas vytráca z inscenácie. Tajomný nevysvetliteľný príbeh, ktorý je vystavaný najmä na atmosfére, je chvíľami zbytočne zahltený textom a vtedy sa atmosféra napätia, občas až hrôzy, ktorá by tu mala byť permanentne prítomná, zrazu vytráca. Menej by bolo určite viac, prestávka pôsobí pri tomto type predstavenia ako nepríjemná sprcha. Pôsobivé scény sú s pohrebným vozom, kde na márach leží tajomná mŕtva a láka k sebe živého. Mrazivú prítomnosť smrti podčiarkuje letné sneženie. Naopak, záverečná pyrotechnika je vyslovene navyše, rovnako ako banány a ananásy, na ktorých hodujú kozáci pri saunovaní. Paradoxne, najmenej expresívne pôsobí kľúčová scéna, keď sa Slečinka osudovo stretáva s Chomom Brutom. Tu adekvátne nepôsobí ani hudba, spevavému textu miestami zle rozumieť, vyruší aj vysúvajúca sa scéna. Zaujímavé sú všetky herecké výkony, psychologicky najviac zo svojej postavy dokázala vyťažiť Daniela Kuffelová, mimochodom spolu s Evou Pavlíkovou najzaujímavejšia herečka nitrianskej scény. Odhliadnuc od kvalitného hereckého výkonu, nie celkom šťastné sa mi zdá byť obsadenie Jána Kožucha. Na seminaristu, ktorý sa zmieta medzi túžbou po živote so ženou z mäsa a kostí a tajomnou mocou ženy - nemŕtvoly, pôsobí akosi prichlapsky. Ťažko uveriť, že by si s takým voľačím nedokázal poradiť. V každom prípade je však Slečinka ambicióznym projektom, za ktorým sa oddá vybrať či vycestovať.