Do predsviatkovej vianočnej atmosféry prispela aj Slovenská televízia dnes, bohužiaľ, naozaj skôr sviatočným počinom, zaradením novej pôvodnej televíznej inscenácie. Alergia Jána Uličianskeho sa vysielala 22. decembra v hlavom vysielacom čase, teda v obligátny televízny pondelok. Hoci išlo o televíznu novinku, najmä divadelným priaznivcom je titul dobre známy. S veľkým úspechom sa už niekoľko rokov hráva na Malej scéne SND. Spomínam si na tlačovú besedu pred premiérou, keď herci s nadšením hovorili o Uličianskeho pôvodine. Najmä Božidara Turzonovová sa nadchýňala svojou Matkou, tým, ako "živo" je napísaná. Nielen ona, celá Uličianskeho hra je plná života, napriek tomu, že v nej leží aj tieň smrti. Je nasiaknutá dnešným životom. Od atribútov dneška ako sú počítače, módna joga a zdravá výživa, či na každom kroku vtieravo vyrevujúca postpubertálna rozhlasová stanica, až po nešvár menom alergia. Je reakciou organizmu nielen na kov, životné prostredie, ale stále častejšie na život samotný. Autor využil svoju prax rozhlasového dramaturga a dramatika a obe spojil v hlavnom hrdinovi Erovi. Je bývalým pracovníkom rozhlasu a zároveň píše hru. Príbeh, ktorého aktérom je on sám, spolupacient Angel a dávna láska, dnes Angelova utrápená žena Lucia. A samozrejme matka, glosujúca napísaný text, život syna i všetkých naokolo. Naozaj neskutočne živá, výkon Božidary Turzonovovej je koncentrátom všetkých tých veľmi starostlivých, trochu zvedavých a poriadne uvravených mamičiek. Všetci títo ľudia sa stretávajú na kožnom oddelení nemocnice, či už ako pacienti, či príbuzní, a za nimi sem preniká ich minulosť, súčasnosť a dáva o sebe tušiť budúcnosť. Vidíme príbeh jednej lásky, ktorá uhynula zo slaboštva a ďalšej, ktorá vzišla zo súcitu. Ani jedno nebol príliš dobrý východzí bod...

Aj pre televíziu pripravil Alergiu viac-menej totožný tvorivý tím. Režisér Ľubomír Vajdička a herci Jozef Vajda, Božidara Turzonovová, Zdena Studénková a Milan Mikulčík. Tento prenos z javiska pred kameru mal niekoľko výhod aj nevýhod. Nespornou výhodou bolo, že veľmi zaujímavý, mohovrstvový Uličianskeho text sa dostal širokej verejnosti. Vďaka televíznej technike mohli sme tiež v detaile sledovať herecké výkony všetkých protagonistov. Na druhej strane viac-menej úplne zachovanie divadelného princípu, keď akoby sa divadelná inscenácia iba preniesla do televízneho štúdia, pôsobilo retardujúco. Pribudli vlastne iba strnulé sestričky a zopár pacientov, ktorí v pozadí vytvárali nepravdepodobné panoptikum. Chýbal ten skutočný nemocničný "crvkot", ktorý by dodával pre televízneho diváka nevyhnutné tempo. Čo v divadle vytvára komornú atmosféru, v televízii sa menilo na nudu, a preto najmä prvá časť pôsobila veľmi zdĺhavo. Čo bola iste škoda, lebo po pomalom rozbiehaní herci rozohrali zaujímavý príbeh. I keď tiež niekedy skĺzli viac k divadelnému herectvu, čo v televíznom médiu občas pôsobilo trochu priteatrálne. Pôsobivo naopak režisér preniesol na obrazovku jeden z najsilnejších momentov divadelného predstavenia, keď sa nad horizontom javiska zjavuje utrápená Lucka, vytvárajúca so svojím violončelom umelecký artefakt: na záver ako Kristus ukrižovaná s batohom svojich bolestí pod ťarchou kríža, ktorý jej nasadil slepý manžel.