Hala Letiska M. R. Štefánika v Bratislave je zaplnená novinármi, televíznymi štábmi a nedočkavo prešľapujúcimi predstaviteľmi vedenia Pozemného staviteľstva v Nitre. Anna Kováčová už nevie vydržať, kedy priletí lietadlo z Moskvy, na palube ktorého sa nachádza jej manžel Dušan - takmer pol roka zadržiavaný čečenskými únoscami, vybehne von z haly a prechádza okolo nej k ohrade, odkiaľ vidieť na letiskovú plochu. Už pri vystupovaní z lietadla ju manžel Dušan zbadá a radostne jej zamáva. "Už som ani neveril, že ma pustia. Po piatich mesiacoch som si hovoril, že je koniec. Keď mi jeden z tých čo ma zadržiavali povedal, že idem domov, hovoril som si: rozprávaj čo chceš. Aj tak ma iba odvlečiete niekde inde. Uveril som, až keď ma priviezli do Nazrane. Pán Boh mi pomohol," rozpráva Dušan Kováč, obkolesený kamerami, ako sa dostal na slobodu. Vzápätí sa ocitá v náručí manželky. Po vyobjímaní sa ešte podelí o dojmy s novinármi, pričom prizná, že počas väznenia prekonal zdravotné problémy, ktoré súviseli aj so stravovaním. Najhoršie boli pre neho bolesti žalúdka, veľké problémy mal s hygienou. Plné vedro vody mu dali iba pred fotením. S fyzickým násilím zo strany únoscov sa nestretol, iba s vyhrážkami, keď odmietol jesť. Bol prekvapený, lebo "tam je pestrý život. Odseknú aj hlavu, s nikým sa nehrajú". Na konštatovanie manželky, že ani neschudol, odpovie: "Veď som nerobil". Svoje pocity počas únosu vykreslil strohým: "To môže vedieť Lenčeš, či Rigo, ktorých tiež uniesli, čo som asi prežil." Krátko nato nasadne do auta, ktoré ho s rodinou odváža domov, do obce Ľudovítová, neďaleko Nitry. Ešte predtým však povie, že do Ingušska sa už nikdy nevráti.