, však želala obyvateľom dediny všetko najlepšie so zvláštnymi figúrkami na drúčikoch." Okrem Lendaku nikde inde na Slovensku takú neuvidíte. V Lendaku sa tento zvyk oddávna volá chodenie s Džavkulínou. Figúr na drúčikoch je 14 a znázorňujú rôzne postavy, ako ich poznáme z ľudových hier. Džavkulína - to je postava cigánky, ktorá skupinu pobáda do rýchlejšieho pohybu slovami dža, dža," rozpráva známy tatranský etnograf PhDr. Ján Olejník, CSc. "Keď sme skúmali pôvod tohto vianočného divadla, zistili sme, že je známy iba v Karpatoch." Roky Ján Olejník nestrávil vianočné ani iné sviatky doma v Smokovci. "Doma zasa budem až po po sviatku Troch kráľov. Veď, ako by to bolo nejsť na Štedrý deň do Lendaku, kde je tento sviatok mimoriadne krásny. Na omšu chodia Lendačania dodnes v krojoch. Po návrate domov sa začína hostina, volajú ju tu Ježiškove krstiny, a vtedy si Lendačania obdobie bez mäsa vynahradia a konzumujú hneď niekoľko druhov. V Lendaku v noci z 24. na 25. decembra toho veľa nenaspia. Veď sotva sa skončia Ježiškove krstiny, treba ísť zase do kostola - pastierska omša býva na prvý sviatok vianočný už o piatej ráno." "Dvere mám dlhé roky otvorené rovnako pohostinne všade, či do katolíckych alebo evanjelických rodín," hovorí J. Olejník. Zajtra dobre zapadne medzi Vernárčanov, kde nemôže chýbať pri tzv. mladenkovaní. Lebo hoci december je časom Vianoc, v Batizovciach, Vernári a v ďalších dedinách sa chodí ako na Veľkú noc s korbáčmi a šibú tu dievky. Mládenci chodia po obci i s veľkým, spoločným korbáčom, dlhým i dva metre - iba odmenou nie sú kraslice, ale klobásy či kúsok údeného - aby bolo na večernú spoločnú zábavu.