Keď som išiel z manifestácie 17. novembra t. r., mal som dobrý pocit. Táto najnovšia sa najviac podobala na tie počas novembrovej revolúcie. Dala mi optimizmus, že dokážeme ukradnutú revolúciu získať späť. Bol som nadšený aj vystúpením zástupcov MK, najmä B. Bugára, ktorý sa zreteľne vyjadril, že MK nežiada a nebude žiadať územnú autonómiu na etnickom základe. Trochu disonancie vniesol do tejto jasnej reči, čo je paradoxné, práve predstaviteľ MOS, ktorý pridal podmienku, že v prípade, keby, atď., potom sa vrátia k požiadavke autonómie...
Dúfal som, že aj táto výhrada sa rokovaním SDK a MK odstráni. Neodstránila, naopak, spôsobila prerušenie rokovaní. Na moje prekvapenie ani nie desať dní po spomenutej manifestácii je to práve B. Bugár, ktorý zdôvodňuje, prečo sa územnej autonómie do budúcna nemôžu vzdať. Uvádza príklady Walesu či Škótska a iných. Nehľadiac na to, že od manifestácie "pritvrdil muziku", by som chcel pripomenúť, že pravda je konkrétna a všetky uvedené príklady majú od SR tú odlišnosť, že spomenuté etniká nemajú za hranicou "veľkého brata" a teda nie je predpoklad, že by ich to ťahalo k nemu, ako to ťahá bosnianskych Srbov do Srbska. Minulosť zaťažila naše vzťahy určitými krivdami a tie prežívajú na oboch stranách. Ak sa majú SDK a MK dohodnúť, mali by si dôverovať vzájomne zohľadniť situáciu svojich subjektov. Ak môžem ustúpiť o niečo bez straty tváre, prečo tak neurobiť? Partnerstvo vyžaduje empatiu, solidaritu a spoluprácu za účelom dosiahnutia synergického efektu. Ak chceme dosiahnuť záchranu demokracie proti autokratickým ambíciám premiéra, nemôžeme si stavať podmienky, že dohoda platí len potiaľ, kým je úspech zaručený. Už stavanie podmienky podväzuje možnosti úspechu v tomto smere. Mnoho signálov - situácia v ekonomike, vo vládnej koalícii, preferencie politické a iné nasvedčuje, že spoločným náporom všetkých opozičných síl sa môže demokracia v SR zachrániť. Pesimistický variant, ktorý by MK priviedol k požiadavke autonómie, nie je pravdepodobný.
Okrem toho takéto zadné dvierka nepochopia členovia strán SDK, ba ani voliči. Je tu však ešte niečo - partnerstvo spája ľudí v dobrom i zlom, rovnako aj politické subjekty. Ak by demokratické strany prehrali boj za demokraciu (bŕŕ), nebolo by lepšie a správnejšie spoločne sa znovu vzchopiť a pokračovať ďalej? Veď nemôžeme byť enklávou totality v mori stredoeurópskej demokracie! Ak si MK skutočne želá naplniť heslo Spoločne za demokraciu v SR, nebude hľadať zadné dvierka pre seba. Bolo by to voči SDK ako keď mladík povie dievčaťu: Slečna, môžem s vami chodiť, kým si nájdem niečo lepšie?
Autor: FRANTIŠEK ORAVEC, Bratislava
