ale priznám sa, nejde mi to na jazyk. Nielen preto, že dnes sa aj mnohí bratia a sestry správajú k sebe ako pes a mačka, ale aj kvôli ošúchanej anekdote: priateľa si môžem vybrať, brat mi je daný... Rok čo rok, Vianoce čo Vianoce, sa bijú vo mne dva pocity: znechutenie a vytrženie. Znechutenie nad tým, čo dokázali z Vianoc urobiť masmédiá, showbiznis, spotrebný priemysel, obchod, ideológia, politika... A vytrženie nad tým, že napriek všetkému je zmysel Vianoc prostý a úžasný zároveň: narodil sa Ježiš Kristus, ktorý prišiel pomôcť ľuďom zdvihnúť sa z prachu zeme, ukázať im, že život bez hriechu a zla je nielen možný, ale aj nevyhnutný, prišiel prekonať osudovú príťaž smrti a splniť odvekú túžbu všetkého živého: žiť navždy. Neprišiel ako silný vojvodca, vševedúci mág, ale rovnako slabý ako oni. S chatrnou telesnou schránkou, dokonca aj s pokušením. A neprišiel spasiť ľudstvá v množnom čísle, ale každého jedného zvlášť. Z Vianoc mám pred sebou dva obrázky: bol 1. sviatok vianočný a Dóm sv. Martina praskal v švíkoch. Bol tam každý. Ľuďom svietilo z očí sväté oduševnenie, keď spievali Tichú noc. Bolo až komické, ale také ľudské, ako sa tlačili dopredu najmä tí, ktorí boli celé roky straníkmi, ideologickými tajomníkmi, učiteľmi ateizmu... Každý chcel byť videný. Na druhý deň, na svätého Štefana, zíval ten istý Dóm opäť prázdnotou.

Pravdaže, kresťanstvo ako prifarbený, žánrový obrázok s dieťatkom, malebným betlehemom, koledami, sa vníma oveľa príjemnejšie ako jeho pokračovanie: svätý Štefan bol prvý mučeník, ktorý za vieru zomrel. Tieto dôsledky sa nám už tak ľahko nepočúvajú. Nechcem nikomu stúpať do svedomia, nemám na to právo: som si vedomý, že sám som veľmi nedokonalým kresťanom. Napokon, Vianoce si prisvojili aj ľudia neveriaci v Boha. Aj oni hľadajú svoj zmysel Vianoc. A pozerajú sa na nás, kresťanov, oprávnene so začudovaním. Podľa štatistiky by na tomto kúsku zeme mal byť raj, v ktorom sa ľudia k sebe správajú naozaj ako bratia a sestry. Ak to tak nie je, potom je možno na Slovensku oveľa viac kresťanov ako dobrých ľudí. Takých tých podómových veriacich: čo sa radi ukážu raz za rok v Dóme. Pre tých naozaj musí stačiť ihličie stromčekov a voňavé medovníky. Tí ostatní dostali na Vianoce oveľa drahší dar: Ježiša Krista. Vianoce sa už skončili, ale to Dieťa je tu a rastie. (Dnes už vieme, že sa dožije iba 33 rokov. Ale to je už pokračovanie, ktoré si na Vianoce chce pripomenúť málokto.)

Autor: So želaním pokojných dní Váš Daniel Hevier