PAVEL VÍTEK (35) - český spevák, herec, tanečník, textár a skladateľ. Narodil sa 30. septembra 1962 v Olomouci. V roku 1985 absolvoval odbor herectvo na pražskej DAMU a získal angažmán v Hudobnom divadle Karlín, kde vystupoval v muzikáloch Cikáni jdou do nebe, Někdo to rád horké a Pohádka mého života. Hral vo filme Rozmarné léto, v televíznych filmoch Ustláno na čekankách, Případ pobožné mumie a v televíznom muzikáli Stvoření světa. V roku 1988 získal druhú cenu na festivale Interkoncert v Budapešti, v roku 1992 vyhral festival The Midnight Sun Song vo fínskom Lahti. V roku 1992 účinkoval v Hamburgu v show (Muzikálová horečka) skupiny UNO, s ktorou nakrútil profilový videofilm Najít svůj svět. Albumy: Má svůj den (1988), Vůně tvý kůže (1993), Zahrada přání (1994), Šťastná hvězda (1995), Muzikál (1997). K jeho záľubám patria starožitnosti, varenie špecialít a rýchla jazda autom.
Jedným z príjemných prekvapení tohto roka na českej hudobnej scéne bol prerod speváka Pavla Vítka. Hviezda diskoték so štyrmi albumami hitov si siahla na nebo náročnejšieho prejavu už vlani počas benefičného koncertu pre kardinála Vlka so sólistkou pražského Národného divadla Líviou Ághovou. Pozitívny ohlas kritiky zaznamenal Vítek i úlohou Stevena v muzikáli Dracula. A práve muzikálová parketa sa mu stala tento rok osudnou. Na svoj najnovší projekt nahral árie z diel West Side Story, Fantóm opery, Bedári, Evita, Cats, Miss Saigon či Noc na Karlštejně.
# Zdá sa, že albumom Muzikál ste definitívne prenikli do uznávanej hudobnej sféry. V čom pociťujete rozdiel medzi populárnou hudbou a muzikálom?
"Muzikál je akademickejší žáner, bližší vážnej hudbe. Hovorí sa, že muzikál je novodobá opera. A myslím si, že je to pravda. Najmä po návšteve Broadwaya, kde som videl jeho mekku so všetkým najlepším i najhorším. Keď som bol popovým spevákom, nešlo ani tak o brilantnosť spevu ako skôr o určitú charizmu danú špecifickosťou. Čím na seba strhnúť pozornosť publika, aby šlo na koncert, alebo si kúpilo album. Bolo to podčiarknuté kostýmom, exteriérom, ale viete, dá sa to len do určitej miery. Potom sa to naraz vyčerpá a nastane fáza, ktorú novinári nazývajú tvrdo - hviezdičky a hviezdy. Hviezdičky zrazu začínajú vyhasínať. Ak potenciál, ktorý priťahoval ľudí, nepodložia niečím iným."
# V čom je muzikálový spev ťažší?
"Vyžaduje si technickú prípravu. Árie sú väčšinou písané veľmi vyhranene pre hlasový typ. Treba naplniť predstavu skladateľa, režiséra a dirigenta, ale aby to nebolo iba také nemastné-neslané spievanie, musíte tam dostať aj niečo iné. Kúsok zo seba. Niektoré texty som si preto nanovo sám prepísal. Keby to nebol môj odtlačok, nebol by som si istý, že som to ja. Ľudia vycítia, keď spev nejde z vás."
# Aká bola vaša technická príprava?
"Dva roky trikrát týždenne som chodil na konzervatórium lámať si hlasivky. Spočiatku som mal pocit, že to nechám. Úplne. Že pôjdem niekam inam, pokiaľ možno od ľudí. Chovať kone, hydinu, čo ja viem? Potom som sa zahryzol, pretože som typ, ktorý sa nerád vzdáva. A naraz sa mi začal hlas rozširovať a začal som objavovať rozkoš tenorových polôh. Dalo mi to sebavedomie i pokoru, ktorú som predtým nemal."
# Mohli ste si s pocitom dobrej prípravy dovoliť viac? Nebrali vás predsa len ako interpreta, ktorý brúsi tam, kam nemá?
"Keď som prišiel do štúdia, sedel tam veľký symfonický orchester a pred ním Petr Malásek ako dirigent. ,Vážňáci` sa pozerali a čudovali, čo JA robím v ich teritóriu. Spočiatku vo mne bola malá dušička. Vedel som, že to nesmiem pokaziť. Hovoril som si - keď to skazím, prvé husle budú ,tutovo` naštvané, že kvôli mne budú musieť ísť znovu."
# Čím ste ich presvedčili?
"Bolo zaujímavé sledovať zlom, keď ma začali brať do hry. Sopranistka Eva Urbanová, s ktorou som naspieval dueto Párkrát mlčet (All I Ask of You) z muzikálu Fantóm opery, sa najprv na mňa bola pozrieť v Draculovi. Ani som o tom nevedel, až keď mi prišla do zákulisia vysloviť poklonu. Mal som obrovskú radosť a pripadal som si, že lietam. V štúdiu, pri pasáži, v ktorej musia hlasy presne sedieť na sebe, sa ma spýtala, či mi nebude prekážať, keby to dirigovala. Poviem vám otvorene, stala sa prvou ženou v mojom živote, ktorá ma mohla dirigovať. A dúfam, že poslednou." (smiech)
# Spomínaná návšteva na Broadwayi bola súčasťou vašej prípravy?
"Nazvime to - filozofickou prípravou. V apríli som sa na mesiac odsťahoval priamo na Broadway. Chodil som po všetkých divadlách, videl možné i nemožné. Skvelé muzikály od Cats cez Miss Saigon až po nezávislú scénu na ,off broadway`, kde raší podhubie a čaká, že ho nejaký producent pretiahne na Broadway. Účinkuje tam muzikálová extraliga. U nás sa tento odbor sa iba liahne a formuje."
# Kedy ste sa v ňom vyliahli vy?
"Časom sa dostanete do štádia, že chcete prekročiť svoj tieň a ísť o kúsok vyššie. Možno môj ďalší album bude popový, ale viem, že to bude dospelý pop - kantilénový, soulový. Mám rád, ako to s gráciou po toľkých rokoch robia Elton John, Diana Rossová či Barbra Streisandová. Hoci mladý, v niečom naozaj som stará škola. Prešiel som rukami Karla Vlacha, Laďky Kozderkovej, Evy Pilarovej..."
# Ako sa teraz dívate na svoju popovú minulosť?
"Prvú fázu som si prešiel v druhej polovici 80. rokov. Všetko super, plné sály, víťazstvá v hitparádach. Mal som za sebou tri albumy, z každého vyrobené hity, ale prestalo mi to stačiť. Možno to bolo tým, že som sa dostal do Kristových rokov. Naraz som mal pocit, že je to ten istý kolotoč. Keď som mal na krku štyri albumy, povedal som si: Nie."
# A naplno ste sa vrhli do muzikálu.
"Bolo to, ako keď spoznáte život v Rolls royce. Už z neho nechcete presadnúť naspäť do Favorita. Zvykli ste si na určitý štandard. A v muzikáli je vysoký."
# Pociťujete začiatok kariéry ako daň, ktorú ste museli zaplatiť?
"Určite už nikdy nebudem smerovať medzi diskotékové publikum. Obzvlášť u mužov nie je nič trápnejšie, než keď niekto večne predstiera teenagera pre teenagerov. Poznám také prípady a vždy ma to odradí."
# Nechávali ste sa pocitom úspechu unášať?
"To je presné slovo. Skutočne ma unášal mechanizmus, že som si doma s gitarou vymyslel hit, potom ho nahral a o polroka ho so mnou spieval každý po celej republike. To uspokojenie sa mi páčilo. Asi je to pocit manipulácie, ktorý prežívajú vladári. Niečo si vymyslia, prenesú to do ľudí a tí idú za nimi. Bavilo ma byť v hitparádach a plniť sály."
# Kedy ste zatúžili po niečom inom?
"Chcel som, aby ľudia nešli len po melódii. Spočiatku sa mi páčilo, že so mnou všetci spievajú. Teraz by som bol naopak radšej, keby si so mnou spievali v duchu a skôr počúvali, čo spievam. Je to otázka vývoja. Vychádza z etáp, ako práve premýšľate, ako žijete, aké máte hodnoty a ja som začal strašne mladý. Bol som také teliatko, ktorému stačí, že má najpredávanejší singel a jeho plagát visí v každej dievčenskej izbe od Ašu po Košice. Potom sa toho nasýtite a chcete niečo viac. Dokázať i sám sebe, že predsa nie ste len spevák hitov. I keď to nie je málo. Viem, že hity potrebujem a že na ne dôjde. Ale už to bude všetko inak. Už to spektrum nebude jednostrunné. Rozozniem aspoň dve struny a budem sa snažiť pridávať."
# Teda nerobiť kompromisy a zachovať si pred všetkými vlastnú tvár...
"Presne tak. Je to otázka zostať verný sám sebe, alebo svojmu bankovému kontu. Tým si musí každý prejsť sám. Ja sa domnievam, že je možné ísť cestou, ktorá čiastočne obsahuje obidvoje. Ale je to ťažké, tá hranica je veľmi tenká. Musíte merať nie dvakrát, ale dvetisíckrát. A rezať iba raz."
# Príjemne ma prekvapujete myšlienkami, ktoré sa za niekdajšou diskotékovou hviezdou s hitparádovou aureolou nie vždy skrývajú. Vďaka čomu ste podľa vás dospeli?
"Na základe nasýtenia relatívnym úspechom. Veľa som o tom premýšľal. Aj keď ste tu absolútne top, tak čo? Končíte na hraniciach. Za nimi už neznamenáte nič. Tým, že som si siahol na nebo a potom padol aj do pekla šoubiznisu, zistil som tú relativitu. Nehodnotím už svoj život podľa toho, či som v hitparádach, alebo nie. Moje hodnoty sú v inom. Keď som úspešný v práci, tak si poviem - fajn. Ale na život to nestačí. V ňom sa ide po viacerých koľajach."
FOTO: Spevák Pavel Vítek na novom albume Muzikál.
Autor: DALIBOR HLADÍK, FOTO - DAVID KRAUS
