Podľa počtu "padnutých" bánk stále vysoko vedie ČR pred Slovenskom, v pomere 12 ku 1. Aký je však rozdiel medzi príčinami pádu väčšiny českých bánk a našej prvej - Investičnej a rozvojovej? Hlavnou príčinou pádu českých bánk bola kriminalita bielych golierov - manažmentu bánk a s nimi spriaznených osôb. ČNB podala desiatky trestných oznámení na tieto osoby za rôzne machinácie, ale so slabým výsledkom. českí policajní vyšetrovatelia priznávajú, že s mnohými machináciami nemajú dosť skúseností. Aktér pádu Banky Bohemia - Jiří Čadek, ktorý pred stíhaním ušiel s falošným slovenským pasom, sa údajne teraz vrátil z Floridy do ČR, kde mu už nehrozí trestné stíhanie. Presvedčila sa o tom aj ministerka spravodlivosti, keď neúspešne iniciovala jeho trestné stíhanie. Inou spoločnou príčinou pádu českých bánk je financovanie nereálnych súkromných podnikateľských projektov najmä v obchode všetkého druhu. Avšak dôkazy o úmyselnom konaní týchto obchodníkov sa nedarí obstarať, bez toho bolo ich trestné stíhanie, prípadne aj bankárov podľa vtedy platných českých zákonov vylúčené. Všetky skrachované banky v ČR boli čiste súkromné, nemali nič spoločné s úvermi poskytnutými pred rokom 1990.
V kauze Investičnej a rozvojovej banky sa koncentrujú všetky nedostatky hospodárskej politiky vlády SR po roku 1992 a globálny nedostatok kapitálu v bankovom sektore, ktorý väčšina politikov, najmä tí z vládnej koalície, nechcú riešiť vstupom zahraničného kapitálu. Tvrdia, že zahraničného kapitálu je v slovenských bankách dosť ( 40 %). IRB sa ocitla v samostatnej SR s bremenom úverov na Mochovce a bytovú výstavbu z obdobia pred rokom 1990, čím bola limitovaná jej úverová expanzia. Banka nakoniec bola roku 1996 privatizovaná napriek odporu NBS spôsobom, ktorý naznačil premiér Mečiar a horlivo propagoval profesor Baránik - banku prevzala veľká slovenská spoločnosť VSŽ, a.s. Napriek tomu by sa IRB nemusela dostať do ťažkostí, aj privatizácia by sa nakoniec vydarila, ak by sa dodržal zákon o bankách, ktorý ukladá štátu vydať nariadenie o reštrukturalizácii úverového portfólia a finančne sa na ňom podieľať. O prístupe štátu svedčí fakt, že minister Kozlík splnil v mene štátu istý záväzok vo výške 680 mil. Sk vtedy, keď banka už nemala dosť peňazí.
Časť tohoročnej straty IRB zapríčinila vysoká cena peňazí na medzibankovom trhu. Trvalo vysoká cena peňazí od mája tohto roka je daňou za potrebu kryť rastúce rozpočtové potreby štátu pri znižujúcej sa ziskovosti súkromného sektora. Jeden manažér IRB priznal, že táto banka úveruje konverzné podniky, ktoré si svoje záväzky voči banke neplnia, aj tento neduh slovenskej ekonomiky sa skoncentroval do kauzy IRB.
Kto liečenie IRB zaplatí? Podľa zákona o ochrane vkladov by to mal urobiť štát, lebo ešte do konca tohto roka ručí aj za vklady IRB všetkým, teda aj právnickým osobám. Možno práve preto bol pád IRB načasovaný pre mnohých vhodne. Všetci vkladatelia - fyzické osoby majú svoje neanonymné vklady poistené v zmysle zákona, môžu však dobre spávať podnikatelia, ktorí túto istotu nemajú?
Prevencia proti pádu banky je len v silnom akcionárovi, takom, ktorý je schopný pri ťažkostiach banky, ako to vyjadril premiér Mečiar, "vyrovnať rozdiely". Ukazuje sa, že k silným akcionárom nepatrí FNM SR ani VSŽ. V slovenskom ekonomickom prostredí by sa snáď pre IRB ako najmenšiu banku z transformujúcej sa trojice konzorcium silných domácich akcionárov mohlo vytvoriť. Čo však bude s ďalšími slovenskými podkapitalizovanými bankami, pre ktoré nie je politická vôľa prijať cudzí kapitál?
