"Pre mňa vždy boli a sú Vianoce najkrajším obdobím v roku. Aj preto, že sa vtedy stretáva celá naša rodina. Ja som do sedemnástich rokov, keď som prestúpil do Slovana, býval s rodičmi v Dolnom Kubíne, a keďže na Orave je vždy snehu dosť, mali vianočné sviatky zvláštne čaro. Urobili sme si pekný stromček, mamka pripravila tradičné vianočné jedlá - kapustnicu, kapra, koláče. Mne sa veľmi páčil zhon pred Vianocami, keď ľudia nakupovali svojim najbližším darčeky. Pozoroval som to vždy so zvýšeným záujmom. Príprava na sviatky však bola skôr na rodičoch, my, chalani, sme sa počas prázdnin oddávali iba športu. Pritom bolo jedno, či futbalu alebo hokeju. Veľmi rád si spomínam na hokejové zápasy u nás na sídlisku, kde sme s partiou hrávali ešte predpoludním na Štedrý deň a na Silvestra. Chodili sme aj na rieku Oravu, ale to bol problém. Keďže polovica rieky zamrzla a druhá nie, strata pukov bola zakaždým veľká, takže sme dávali prednosť radšej provizórnemu klzisku medzi domami. Po ľade som sa preháňal rád, ale nemôžem povedať, že by ma v zime bavil hokej najviac. Skôr to bolo lyžovanie. Bežecké i zjazdové. Dokonca na lyžiach som behal aj súťažne - za Sláviu Dolný Kubín. To bol vtedy dosť známy lyžiarsky oddiel.

Keďže ma odmalička bavil šport, tak aj darčeky pod vianočný stromček boli predovšetkým športové. Každý rok nechýbala lopta, ktorá mi robila asi najväčšiu radosť, ale potešili ma aj lyže, korčule, hokejka. Spontánnu radosť sme mali s bratom z darčekov ani nie už pod stromčekom, ale týždeň predtým, keď sme ich predčasne objavovali. Rodičia balíčky vždy poschovávali po byte a ich hľadanie patrilo k našim najobľúbenejším činnostiam. Keď prišlo k odovzdávaniu, vždy sme sa tvárili s bratom veľmi nenápadne a dávali sme najavo, akí sme ohromení. Priznám sa, bolo málo darčekov, čo sme vopred nenašli.

Stromček sme zvykli kupovať, nikdy sme nechodievali s otcom do lesa, aby sme ho vyrúbali. Ja s tým ani dodnes nesúhlasim. Som za ich regulovaný výrub. Skrátka, aby sa dostávali do obchodov iba z lesných škôlok. Z miest, ktoré sú na výrub vopred určené. My s manželkou máme v Bratislave napríklad umelý. Každoročne spolu chodíme na Vianoce k našim a neviem si predstaviť štedrovečerný stôl bez typickej oravskej kapustnice. S hubami, rybami, klobásou. A druhý chod - kapor so zemiakovým šalátom, za tým oblátky a koláče. Na sladké som dodnes. Koláče mám dokonca radšej ako mäso. Ani salónky na stromčeku nezvykli dlho vydržať. S otcom sme si na nich pochutili už od Troch kráľov. Mamke sa zasa nikdy nepodarilo donútiť ma, aby som spieval nejakú vianočnú koledu. V tomto som dosť hanblivý, aby som išiel po domoch a spieval. Radšej som jej sľúbil, že budem upratovať. Spievam rád, ale veľmi zle. Vianoce chcem ľuďom spríjemňovať, nie strpčovať. A koledy si nezaslúžia, aby som ich tak znetvoril."

Vianočný monológ trojnásobného najlepšieho slovenského futbalistu, prototypu profesionála, Dušana Tittela a jeho spomienky na "oravské" detstvo zapísal