kumentárnej publicistiky, dramatička Táňa Kusá v nej mapuje zlatú éru tatranského grandhotelu Praha. Táňa Kusá je autorkou viacerých hier, ktoré uviedli rozhlas, televízia, ba aj divadlo, a ktoré zožali množstvo ocenení. (Napríklad inscenácia A čo ja, miláčik, vyhrala hlavnú cenu na festivale humoru a satiry v bulharskom Gabrove či druhú cenu na medzinárodnom televíznom festivale v Šanghaji. Bozkaj ma, miláčik, získala tri hlavné ceny na piešťanskom rozhlasovom festivale.) Takže je samozrejmé, že ani v pozícii redaktorky nepredkladá poslucháčovi iba faktografické zoradenie faktov, ale umelecké pásmo vyskladané z výpovedí pamätníkov. Tatranské grandy vznikli koncom 19. storočia. Vtedy sa totiž Vysoké Tatry otvorili svetu, no následne prišlo do módy more a turistický ruch začal upadať. Potentáti sa rozhodli pritiahnuť novú klientelu luxusom schopným konkurovať jadranskej Riviére. Práve to mali zabezpečiť tri tatranské grandy: v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese.
Príbeh Táne Kusej je vyskladaný z výpovedí pamätníkov, ktorí pracovali v lomnickom Grandhoteli Praha, no zachytáva aj históriu všetkých ostatných grandov vo Vysokých Tatrách. Rozhodla sa oslovovať nie hostí, ale ľudí v pozadí, teda čašníka, recepčnú, hotelového sluhu, tajomníka. Teda tých, ktorí práve robia hotel hotelom. Prečo sa rozhodla siahnuť po tejto téme? "Z prozaického dôvodu, lebo ten hotel už nie je to, čo býval. Vôbec, slovenské hotely ani reštaurácie dnes neposkytujú profesionálne služby. A pritom, kedysi tu bola svetová gastronomická špička. Napríklad na Expe v šesťdesiatych rokoch v Montreale spomedzi osemdesiatich účastníkov náš pavilón vyhral prvé miesto práve vďaka tatranským zamestnancom. O to viac je to človeku ľúto." Grandhotel Praha bol absolútnou jednotkou medzi hotelmi v bývalom Československu. Táňa Kusá našla pamätníkov medzi personálom. "Feature je postavený na ich vzťahu k robote. Chcela som ukázať, aké to je, keď človek miluje svoju prácu a je pyšný, že ju môže vykonávať." Oslovení spomínali, čo to znamenalo vykonávať profesiu na svetovej úrovni, ale i na klientelu, ktorá sem chodila. "Pravda, sú diskrétni, príliš na hostí nechceli prezradzovať. Grandhotel Praha patril vládnej špičke. Boli tu ubytovaní všetci prezidenti Československej republiky, Masarykom počnúc. V dvadsiatom druhom tu tri letné týždne strávil napríklad Karel Čapek. Častým hosťom tu bol Béla Bartók, jazdilo sem celé pražské Národní divadlo. Pani Nemáková, ktorá bola od päťdesiateho deviateho v Grande recepčnou, má pamätníček s venovaniami prominentných hostí, ktorí ju milovali." Vpísal jej sem napríklad akademik Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny, Gejza Dusík, Ján Cikker, ale aj Karel Gott, Ladislav Štaidl. Bol by to vraj celý telefónny zoznam.
Autor: bd
