Na Slovensku je biskup Malý známy skôr ako "páter Malý". Katolícky kňaz, ktorý bol počas komunistického režimu prenasledovaný, veľakrát zadržaný i vypočúvaný. Aj zbitý. V roku 1979 mu komunisti odobrali vtedy nevyhnutný tzv. štátny súhlas potrebný na vykonávanie kňazského povolania. Počas týchto rokov

sa zoznámil s Václavom Havlom a ďalšími disidentmi. Bol jedným z hovorcov Charty `77. V novembrových dňoch 1989 stál na pražských tribúnach a moderoval mítingy odporcov totalitného režimu. Dnes je Václav Malý biskupom pražskej arcidiecézy. Na

Letnej, kde sa v novembri 1989 odohrala aj najväčšia demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo okolo milióna ľudí, odriekal zvučným hlasom "Otče náš" a spolu s ním i státisíce demonštrantov. Stal sa hovorcom Občianského fóra, zúčastňoval sa i na schvaľovaní politických rozhodnutí, ale po začatí dialógu predstaviteľov OF s komunistickou vládou odišiel dobrovoľne do ústrania. Vrátil sa späť ku svojmu kňazskému poslaniu, vrátil sa hlásať evanjelium a napĺňať zmysel svojho života. Biskup Václav

Malý nás minulý týždeň prijal vo svojom domácom sídle neďaleko Pražského hradu i arcibiskupského paláca. Napriek tomu, že sa ešte liečil po zápale pľúc. V útulnej izbe plnej kníh, v tričku a papučiach viac ako hodinu s nami diskutoval nielen o zmysle a posolstve Vianoc, ale nevyhýbal sa hovoriť ani o aktuálnych politických a spoločenských témach. Biskup Malý nežije v uzavretom svete kléru, svojím rozhľadom a pohľadom aj na svetské záležitosti nesporne patrí medzi tých ľudí, ktorí sa všade na svete nazývajú - osobnosti.

Čo pre vás znamenajú Vianoce?

"Pre mňa ako kresťana pripomenutie narodenia Ježiša. A Ježis je pre mňa cestou k Bohu. Zároveň i povzbudenie, že táto cesta dáva môjmu životu smer a zmysel. Takže Vianoce pre mňa znamenajú aj Boží vstup do našich dejín, že Boh nie je niekde v diaľavách, ktorý sa len tak láskavo prizerá na to hemženie vo svete, ale že práve vstúpil v tejto konkrétnej postave do našich dejín."

Máte nejaké najobľúbenejšie alebo najpríjemnejšie strávené Vianoce? Na ktoré najradšej spomínate?

"Spomínam si na Vianoce detské so svojimi rodičmi, ktorí už nežijú. Tí dokázali vytvoriť neopakovateľnú atmosféru a tá sa, samozrejme, už nebude nikdy v nijakej podobe opakovať. Teraz Vianoce trávim väčšinou pri oltári. Spomínam však na detskú atmosféru tešenia sa. Na Štedrý deň, keď sme sa postili, otec nás vzal na prechádzku a matka zatiaľ pripravovala večeru a predovšetkým na ten okamih po večeri, keď sme dostávali darčeky pod Betlehemom. Nemávali sme totiž doma vianočný stromček, ale Betlehem vždy. Tak to sú pre mňa také nezabudnuteľné okamihy."

Ako si spomínate na Vianoce v tých rokoch, keď vám bol odňatý tzv. štátny súhlas a nesmeli ste vykonávať kňazskú činnosť?

"V podstate som ich vždy strávil so svojimi rodičmi, neskôr len s otcom, pretože matka medzitým zomrela. Bola to akási silná pripomienka detského zážitku z Vianoc, ale celé tie roky bez štátneho súhlasu som trávil vo veľmi úzkej spoločnosti rodičov, príbuzných."

Komunizmus maľoval realitu naružovo a zakrýval problémy. Jeho pádom získala slobodu aj cirkev, veriaci sa už nemusia skrývať a hanbiť sa priznať k viere k Bohu. Ako podľa vás cirkev využila túto získanú slobodu na obrodu spoločnosti? Napríklad, aby dobro v spoločnosti nevládlo len cez Vianoce?

"Nemôžem hovoriť o Slovensku, tam je situácia iná. Pokiaľ ide o Českú republiku, samozrejme, boli veľké očakávania. Niektoré nereálne. Cirkev vošla do novej doby oslabená, prišla o mnohých ľudí, bola izolovaná 40 rokov od sveta a to sa, samozrejme, prejavilo v určitej rozpačitosti laikov i kléru. Prirodzene, nepovedal by som, že by sa podarilo kresťanom dať nejaký výraznejší ráz Vianociam, ale aspoň vďakabohu za to, že sa kresťania snažia vo svojej väčšine naozaj urobiť z Vianoc slávnosť. Niečo, čo sa neopakuje len tak každý deň. Tento dôraz na slávnosť, na výnimočnosť určitých dní, má svoju opodstatnenosť. Je dôležité, aby náš život neprebiehal len v slede všedných dní, ale aby sme sa mohli aj zastaviť a ohliadnuť sa naspäť. Aby sme sa dokázali pozrieť na seba, mali čas a dokázali si uvedomiť podstatu svojho života. A toto je ten najlepší spôsob, ako kresťania môžu prispieť k lepšiemu prežívaniu Vianoc. Pretože inak sme skôr svedkami, že sa Vianoce stávajú záležitosťou zvýšeného obchodného dopytu a ponuky, zvýšeného zhonu, ale s tým asi sotva niečo urobíme. Vďakabohu za to, že aj v médiách sa dnes v súvislosti s Vianocami viac hovorí o narodení Ježiša. To sú také maličké kvapky, ktoré aspoň tú vnímavejšiu časť spoločnosti upozorňujú na to, že Vianoce nie sú len voľný deň navyše."

Pre akú časť spoločnosti sú podľa vás Vianoce také definovateľné, ako ste ich práve definovali vy?

"Samozrejme, hovoril som z pohľadu veriaceho, ale i tak si myslím, že je škoda, že sa zabúda na obsah Vianoc, ktorý je kresťanský. Či už sme veriaci alebo neveriaci, Vianoce by vždy mali byť spojované so spomienkou na narodenie Ježiša, rozhodne významnej postavy ľudských dejín a postavy, ktorá nám svojím postojom, svojím životom dáva oslovujúcu silu aj dnes. Samozrejme, že ako veriaci sa na Ježiša dívam ako na Božieho Syna, ale i ten, kto Ježiša vníma ako veľkú historickú postavu, by ho nemal odlučovať alebo odsúvať mimo Vianoc. Potom sa totiž stávajú iba sviatkami pohody, sviatkami povedzme rodinného pokoja, sviatkami darčekov. Lenže aj zvyk dávať si vzájomne darčeky vyviera z toho, že sa cítime obdarovaní veľkou postavou Ježiša a chceme to dať najavo nejakým spôsobom sebe navzájom. Tým, že si darujeme darčeky. Bez pozadia Ježišovho totiž aj to dávanie si darčekov tak trošku akoby strácalo zmysel a človek si potom kladie otázku, prečo práve cez Vianoce."

Zmenila sa okrem vonkajšej aj vnútorná sloboda ľudí?

"Povedal by som, že sa veľa zmenilo, že naozaj žijeme vo vonkajšej slobode. Skôr je problém v tom, že v českej spoločnosti je mnoho predsudkov voči cirkvi. Niektoré súvisia s našou históriou, niektoré s ideologizáciou školstva v minulosti za čias komunizmu. Preto treba postupne prekonávať predsudky. Cirkev môže dnes rozvíjať svoju činnosť v plnosti. Je otázka, nakoľko na to má silu, nakoľko je toho schopná. Avšak naozaj sa toho mnoho zmenilo, vytvorilo sa veľa živších spoločností okolo jednotlivých farností a kostolov, viac sa zapojili aj laici do života cirkvi. Vznikli cirkevné školy, ktoré sú prístupné nielen deťom veriacich rodičov, ale všetkým. Vznikli aj rôzne sociálne a zdravotnícke zariadenia, rozvinula sa celkom dobre charitatívna činnosť - to všetko sú pozitívne črty cirkvi, ktorá žije v slobode. Samozrejme, sme ešte len na začiatku cesty, stále existuje základný problém - ako civilným spôsobom osloviť tých, čo o kresťanstve nič nevedia a ako prezentovať to, že evanjelium je ponukou, ktorá môže niesť ľudský život. Dnes je mnoho duchovných ponúk a samozrejme, ľudia sú dosť zmätení, vyberajú si to, čo sa im zdá jednoduchšie, ľahšie. Niekedy je kresťanstvo vnímané ako niečo, čo patrí do minulosti, čo už nemá silu niesť ľudský život v súčasnosti. Tam sa musíme ako kresťania stále zamýšľať. U nás v Čechách ide aj o to, aby sme prijali skutočnosť, že sme - kresťania - v menšine (na rozdiel od Slovenska) avšak že byť v menšine neznamená len nevýhodu. Má aj pozitívne rysy, pretože to pokušenie vnucovať svoje tým druhým je menšie a zároveň to vedie aj k tomu, aby sme medzi sebou vytvárali dobré vzťahy, aby sme nemalilen anonymné vzťahy. Takže vidím tú situáciu v českej cirkvi ako nádejnú. Je to situácia prerodová, keď musíme psychologicky spracovať to, že sme skutočne menšinou."

Vianoce sú časťou spoločnosti vnímané ako sviatky pohody, pokoja, mieru. Malo by to znamenať, že sú sviatkami dobra?

"No, aspoň cez Vianoce sa to tak deje a vďakabohu za to, že aspoň deň-dva sa ľudia snažia mať lepšiu náladu a snažia sa k sebe správať jemnejšie. Prirodzene, malo by to vydržať čo najdlhšie v našich životoch, ale prinajmenšom cez Vianoce."

Ako oslávite tohtoročné vianočné sviatky?

"Strávim ich u príbuzných. Mám tri sestry, takže navštívim ich rodiny. A tiež budem slúžiť v rôznych kostoloch."

Nie je vám trochu smutno z toho, že v čase vianočných sviatkov sú chrámy plné ľudí, kým počas roka sú skôr izolovanými ostrovmi, v ktorých sa kresťania schádzajú? Cez sviatky do kostolov prichádza viac ľudí, ale len aby vykonali náboženské rituály...

"Áno, tento starý zvyk chodiť na polnočné omše trvá. Je to skôr emotívna záležitosť, záležitosť folklóru, často i už vyprázdnenej tradície. Na druhej strane, keď sa na to človek pozrie, aspoň raz za rok je to tiež možnosť prehovoriť aj k takýmto ľuďom. Prirodzene, nemožno mať priveľké očakávania, nemožno si robiť priveľké plány, ale možno niekto z toho množstva ľudí, prichádzajúcich do chrámov len raz za rok, sa niečo dopočuje, dozvie. Čiže je dôležité, aby sa týmto bohoslužbám venovala dôkladná príprava, treba si premyslieť, čím tých ľudí osloviť."

Aká je ponuka cirkvi v ČR? Na Slovensku sú napríklad cirkevní hodnostári, o ktorých sa vie, že spolupracovali s bývalou tajnou službou, ale sa o tom nahlas nehovorí. Ľudí oslovujú skôr kázne mladých farárov, ktorí sa im prihovárajú akýmsi civilnejším slovníkom. Ako je to v Čechách?

"Isteže sú problémy s tým, že niektorí cirkevní predstavení boli v minulosti nejakým spôsobom v styku so štátnou bezpečnosťou. I keď sa o tom toľko nehovorí, stále to ešte v podvedomí existuje. Zdá sa mi, že sme sa s touto skutočnosťou dôkladne nevyrovnali, že nebolo jasne povedané - i keď iste treba situáciu posudzovať individuálne - že to bolo zlé. Že v minulosti sme nielen obstáli, ale aj zlyhali. V tomto zmysle sa mi zdá, že česká cirkev má dlhy. Vyrovnať sa s minulosťou nutne neznamená nejakú čistku alebo stínanie hláv, ale pomenovanie vecí tak, ako sú. V cirkvi dochádza aj k polarizácii - existujú skupiny, jednotlivci otvorenejší k mnohým podnetom i zo zahraničia a naopak, sú skupiny, ktoré je v poslednom čase stále viac počuť a ktoré zo strachu z konfrontácií s týmito novými duchovnými prúdmi skôr hlásajú ,Sústreďme sa na to svoje`. Majú skôr taký obranný, psychologický postoj, ktorého koreňmi je strach. Je jasne vidieť túto polarizáciu vo vnútri českej cirkvi a, prirodzene, záleží na tom, aby títo ľudia neprestali spolu komunikovať. Najhoršie je, pokiaľ sa vytvárajú rôzne skupiny okolo jednotlivcov alebo okolo nejakých ľudí, ktorí sa chápu ako výluční nositelia pravdy, že prestanú s tými druhými komunikovať. Toto nebezpečenstvo existuje aj v českej cirkvi."

Tešíte sa na darčeky?

"Vždy niečo dostanem, ale musím povedať, že nikdy neočakávam žiadny konkrétny dar. Tento rok je výnimkou, lebo som požiadal o poriadnu aktovku. Tá, ktorú mám, je už deravá."

Aj vy dávate darčeky?

"Tiež dávam darčeky. Ale priznám sa, že príbuzným dám nejakú sumu vopred, aby si kúpili to, čo sami potrebujú. Zdá sa mi to lepšie, ako niečo kúpiť, čo síce v danej chvíli môže urobiť radosť, ale čo sa napokon vôbec nehodí."

Máte nejaké obľúbené vianočné jedlo? Sladkosť?

"Na sladké príliš nie som, aj keď na to možno nevyzerám, ale mám rád ryby. Vianoce sú pre mňa spojené s väčším množstvom kaprov."

FOTO: Václav Malý, titulárny biskup marceliánský, sa narodil 21. septembra 1950. V rokoch 1969-1976 študoval v Litoměřiciach, od roku 1977 až do januára 1979 pôsobil ako kaplán vo Vlašimi a Plzni. V roku 1979 mu bol až do odstránenia komunistického režimu v r. 1989 odobratý tzv. štátny súhlas vykonávať kňazské povolanie. Prvého januára 1990 pôsobil ako kňaz u svätého Gabriela a sv. Antonína v Prahe. Dňa 28. 11. 1996 bol vymenovaný za titulárneho biskupa a zároveň svätiaceho biskupa pražskej arcidiecézy. Jedenásteho januára tohto roka bol vysvätený v Katedrále svätého Víta.

Autor: FOTO SME - PAVOL MAJER