Mandela svojím prejavom skomplikoval situáciu novému predsedovi ANC

Nový predseda Afrického národného kongresu (ANC), vládnuceho politického zoskupenia Juhoafrickej republiky Thabo Mbeki sa síce na svoj nový post dostal poľahky, no jeho ďalšie pôsobenie, zdá sa, bez komplikácií nebude. Odstupujúci predseda ANC, už takmer

osemdesiatročný prezident JAR Nelson Mandela mu tak trochu hodil prvé polená pod nohy.

Mbeki ešte na 50. konferencii ANC v Mafikenge, kde prevzal štafetu po Mandelovi, vyhlásil, že spoločnosť bez rasovej segregácie je v záujme nielen černochov, ale aj belochov, a išiel ešte ďalej. V blízkej budúcnosti sa totiž od neho očakáva politika, ktorá povedie k uzmiereniu belochov s černochmi sklamanými nesplnenými očakávaniami po zrútení segregačného režimu. Belosi, ktorí prišli pritom pádom apartheidu o výsostné postavenie, majú strach z hrozby diktatúry čiernej väčšiny - v JAR je 75 percent černochov oproti 14 percentám belochov. Do toho však prezident Mandela vstúpil so svojimi neuváženými slovami. Belošskú menšinu podrobil zdrvujúcej kritike, spochybniac tak uzmierenie, o ktoré sa usiluje Mbeki. Mandelov deprimujúci prejav, v ktorom belochom i masmédiám vytkol, že lipnú na svojich privilégiách a sabotujú reformné snahy jeho strany (vláda sa totiž snaží odstrániť sociálnu a ekonomickú priepasť medzi černochmi a belochmi tým, že sa zamerala na vzdelávanie, bývanie a pozemkovú reformu), mal podľa pozorovateľov za cieľ nájsť obetného baránka, na ktorého by sa zviedli nesplnené sľuby ANC. Jeho výstup má však medzery: starnúci Mandela zabudol na to, že televízia i rozhlas, ako aj väčšina denníkov v JAR už patria čiernym podnikateľom. Jeho tvrdenie o belochmi plánovanom násilnom prevrate stojí na veľmi vratkých nohách a ani o ohrození tamojšej demokracie nemôže byť ani reč. Thabo Mbekimu síce chýba mandelovská charizma a vrelosť, no má tiež autoritatívne sklony a je všeobecne považovaný za technokrata a pragmatického, umierneného politika s veľkými diplomatickými kontaktmi. Dnes ešte síce slúži ako pravá ruka prezidenta Mandelu, no čoskoro (asi už v roku 1999) pravdepodobne uchopí moc v najjužnejšej krajine čierneho kontinentu. Mandelove reči však mali za cieľ aj odviesť pozornosť od vnútrostraníckych sporov o funkcie a posty v ANC. Ani čierna vláda, ktorá nastúpila po osemdesiatich rokoch vlády bielej menšiny a rasovej segregácie za apartheidu, nedokáže uspokojiť všetkých. I keď očakávania a nadšenie po volebnom roku 1994 boli veľké.