hračkami. A veľa urobia nadácie. Bez nich by sa riaditeľka Dagmar Česneková musela rozhodnúť, či dá urobiť plot okolo školy, alebo kúpi deťom oblečenie. Zo štátneho príspevku na oboje nevyjde.

Z priestorov domova v týchto dňoch sála hrejivý pokoj. Na každých dverách vianočné ozdoby a kde sa len človek pohne - plyšové hračky. Aj dospievajúci si pod pazuchou nesú svoje chlpaté talizmany. Plyš ako náhrada za lásku, ktorú im nevedia, či nechcú dať rodičia. Vyše štyridsať zo šesťdesiatich detí na Vianoce domov nepôjde a mnohí ani nechcú. Dalila, ktorá sa nechá volať Linda, radšej zapiera aj svoje rodisko - neviem, skadiaľ som. Keď prišla za ňou mama, utiekla do najvzdialenejšieho kúta záhrady a revala, akoby ju na nože brali.

Krásnooká trinásťročná Zdenka prvý raz prežije Vianoce v domove. Vlani bola pri mame, vraj to bolo fajn. Nemrzí ju však, že tento rok nejde. "Zakázala to sociálna kurátorka, kvôli mame. Tu sa budem mať lepšie. Je tu Marcel, príde Peter z učilišťa..." Marcel je mladší brat, ktorý býva so Zdenkou na izbe. Najstaršia sestra Petra je v ústave v Nitre. Starší brat Peter v internáte v Liptovskom Hrádku, ale sem príde, to je jeho domov, najmladšia, nevlastná sestra Nikolka je u svojej babky. Pred dvoma rokmi ešte všetci boli v diagnostickom ústave na Trnávke a netušili, čo bude. "Čo by si chcela od Ježiška, Zdenka?" "Riflové čierne nohavice na trakoch, to je môj životný sen. Voľné, široké... a nejakú plyšovú hračku." "A čo by si chcela urobiť Petre, Petrovi, Marcelovi, tete Ružene, deckám zo skupiny?" Chvíľu hľadá slová, potom pomaly povie: "...všetko... všetko pre to, aby mali radosť a vedeli, že ich mám rada. Dať im lásku. Bratskú."

Nerozprávajte sa s týmito deťmi slovníkom, ktorý ovládajú ich rovesníci, a nesnažte sa ich klamať. Nečičíkajte ich lžou a falšou, lebo sa už naučili nazývať veci pravými menami a znášať bolesť a hovoriť o nej. To je prvá časť terapie. Potom si uvedomia, že môže byť aj iný svet. Ak ich ešte niečo drží na pupočnej šnúre s detstvom, sú to tie plyšové hračky ako obraz nehy a jemnosti, je to láska tiet, Ruženy, Dáše, uja Milana, pedagóga a všetkých, ktorí pre nich za plotom zo sponzorských peňazí vybudovali pevnosť, v ktorej je láska, láska ako nový moment v ich živote.

Je zážitkom vidieť, keď sa teta Ružena učí s deťmi. S deťmi, ktoré prišli z najrôznejšieho prostredia - mnohodetná Zdenkina rodina, dve dievčatá plné informácií z bohémskeho sveta Bratislavy, ktorý nezvládla ich matka, bývalá detská herecká hviezda, dievčatko s dyslexiou a mužný Miro, ktorý chce byť stolárom a už má vyhliadnuté aj učilište.

Klubovňa a herňa každej zo skupín sa na Štedrý večer zmení v jedáleň jednej veľkej rodiny. Aby sa zdôraznila výnimočnosť chvíle, nebudú jesť spoločne vo veľkej jedálni. Sem si donesú kapustnicu, šalát, rybu a fúru zákuskov a potom sa ako deti v každej inej rodine vrhnú pod stromček a budú sa tešiť.

Tety a ujovia sa budú na nich pozerať a vôbec nebudú unavení, lebo si zvykli robiť denne pätnásť hodín.

FOTO: Deti z detského domova v Bernolákove majú počítač i väčšinu hračiek vďaka sponzorom.

Autor: FOTO SME - PAVOL MAJER