Vo vyše dvojstoročnom kaštieli v Pečeňadoch žije štyridsaťdeväť detí. Iba dve sú polosiroty, všetci ostatní majú kdesi čosi ako "otcov" a "matky". Keď však ako každý rok na Štedrý večer o piatej zasadnú za slávnostne prikryté stoly, nebude ich chýbať príliš veľa.
"Väčšina z nich - najmä tí starí - nechce ísť domov. Vedia, že budú hladní a ich rodičia opití. Načo by tam aj chodili, keď sa ich najbližší po celý rok o nich ani len neobtrú?" poznamenáva riaditeľka detského domova Eva Martinkovičová. A vychovávatelia ich k tomu ani nenútia - "...rešpektujeme to, čo chce dieťa". Preto sa na Vianoce chystá k rodičom, príbuzným, či do "cudzích" rodín ani nie polovica chovancov.
Na chodbe ma s veselým úsmevom a slovíčkom "NIE!" odbíja šesťročná Majka pri otázke, či pôjde domov. Marcel, ktorý už čaká na povolávací rozkaz, odpovie protiotázkou: "A kam?" Na sviatky podľa slov pani riaditeľky myslia všetci už od septembra. Najmladší dostávajú pätnásť korún mesačne, školáci po tridsať, a stredoškolákom sa ujde mesačné vreckové osemdesiat korún. Aj z týchto súm deti dokážu našetriť na skromné darčeky nielen pre svojich súrodencov, ale aj vychovávateľov. Ani ich želania napísané na lístky, čo Svätá Katarína nosí Ježiškovi, nie sú o snoch s horským bicyklom. Deti sa držia pevnej zeme a chcú radšej drobnosti - autíčka, bábiky, športové potreby.
Vedenie domova má pritom celkom nevianočné problémy. Malá dedinka Pečeňady pár kilometrov od Piešťan je mimo hlavných cestných ťahov, sponzori príliš dobre vedia, že ich mená sa neobjavia na obrazovkách televízorov či na stránkach novín. "Všetko musíme kupovať, sponzorov hľadáme len ťažko. Možno sa nám podarí zohnať i korčule, niečo na oblečenie," uvažuje riaditeľka, keď zazvoní telefón. Volá starostka susednej obce a sľubuje drobné darčeky. Je to ako signál nádeje, že domov v Pečeňadoch nie je celkom odrezaný od sveta.
Jeho obyvateľov v tomto roku čaká prekvapenie navyše. Na Vianoce im tety a ujovia založia fotoalbum, kde bude dátum narodenia a - potom obrázky zo života. Dôvod je jednoduchý - nech majú aspoň spomienky na detstvo.
Vianočný, vlastne celoročný sen má aj Eva Martinkovičová: "Túžobne očakávame novú vyhlášku o detských domovoch, ktorá by mala zmeniť hlavne existenčné podmienky..." Už tridsať rokov platné predpisy povoľujú napríklad len štyridsať korún na vianočný darček pre jedného chovanca. Na peniazoch viazne i predstava o prebudovaní časti domova na domov rodinného typu, v ktorom by každá skupina žila po celý rok svojím vlastným životom, vrátane nákupov či prania odevov.
Deti sedeli a vyšívali obrázky na pohľadnicové pozdravy a v spoločenskej miestnosti ozdobený stromček pripomínal, čo sa blíži. Kedysi to bola kaplnka kaštieľa a v jej hornej časti je výklenok, o ktorom koluje medzi všetkými generáciami Pečeňadčanov svojská legenda s nie príliš veselým obsahom. V hale vás však privíta nástenka s veršíkmi: "Nech pocit šťastia, radosti sa v dušiach vašich rozhostí, keď Štedrý deň k vám zavíta."
Tu sa tie verše naplnia.
