ďakujem Vám, že ste nás nenahnali pri svojich posledných koncertoch v Bratislave do športovej haly. Zhromaždili ste nás do akusticky útulnej koncertnej siene Slovenského rozhlasu. Zdôvodnili ste to síce tým, že sa robí živý záznam koncertu na nejaké prípadné CD, ale ja viem svoje: pesničkár potrebuje vidieť svojim poslucháčom do očí. Ja som Vám videl do očí tiež: videl som unavené, vráskami obrúbené, mierne zostarnuté, ale usmiate oči. Boli ste láskavý "kejklíř". Používam tento výraz, pretože slovenské kaukliar znie priveľmi chytrácky a vypočítavo. Na to, aby sa muž živil iba spievaním, musí vedieť oveľa viac než iba spievať. Musí mať v duši veľa naspievaného, aby to mohol vypúšťať tak samozrejme von. Pozeral som sa na nás, ktorí sme sa zhromaždili okolo Vašej gitary, a počul som serióznych pánov spievať, falošne, ale s citom, videl som natriasať sa unavené maminy a vedľa mňa môj syn, svetonázorom anarchista a módou, okolnosťami a hľadaním neveriaci tomáš, vás hltal očami i ušami. Keby ste kývli prstom, boli by vás zvolili za starostu, najvyššieho sudcu, prezidenta, vyhlásili za svätého, guruho nejakej sektičky... Už dlhší čas sledujem, ako statočne si počínate v súboji s tisíchlavým drakom menom dav. Ale nás tam neboli davy. Boli sme tam všetci, ktorí Vás v týchto dňoch potrebujú. Pretože je to také samozrejmé: ľudia chcú počúvať príbehy a pekné melódie. Prehral som si Váš čierny spevník vydaný u Petra Rímského i farebný spevníček detských, rovnako farebných pesničiek. Nenadobudol som dojem, že sú to prostoduché spievanky. Práve naopak: v Ragtime ste sa svojho času priznali, že si čítavate operné partitúry. Vaše piesne sú vlastne také folkové opery na niekoľko minút. Ich spevnosť je dvojaká - v hudbe i v slovách. Neviem, ako vychádzate s básničkami pána Skácela, ale jeho i Vaša poézia sa podľa mňa napájajú z rovnakých vôd, prameňov a studienok. Okrem iného zo slovanskej spevnosti, ale aj z noblesnej a pritom šťavnatej moravčiny. Koniec koncov, Jan Skácel napísal svojho času zbierku básní s názvom Vítr jménem Jaromír. (Že v tom čase nemohol nič tušiť o nejakom Jaromírovi, ktorý spieva Okudžavu, Vysockého a najmä Nohavicu? Dajte pokoj: básnici majú vyvinutý zvláštny druh intuície.) Vyzvali ste nás, aby sme spievali. Zobral som si to za svoje, aj keď je to Vaše: uvedomil som si, ako málo spievame. Všeobecne i konkrétne. A tak som si teraz začal pospevovať. Je u nás teraz v dome veselo. Spievame pesničky, ktoré Vám začínajú čoraz menej patriť, aj keď máte na ne. S Vaším dovolením, ale aj bez neho, si ich prisvojujeme. Nie je to svätokrádež, je to svätá krádež. Pretože je tak málo medzi davmi svätých mužov, aj keď si o sebe myslia, že neveria v Boha. To nič: dôležité je, že Boh verí v nich. Krásne Vianoce Vám želá Daniel Hevier