Samostatné Slovensko som uvítal, no v takomto rozpoložení som si ho nepredstavoval

Dožili sme sa ôsmich rokov slobody a piatich rokov samostatnosti, zvrchovanosti i ústavnosti SR, no lepších, pokojnejších čias sme sa nedožili. Samostatné Slovensko som napriek tolerantnosti k bratom Čechom síce uvítal, no v takomto rozpoložení - politick

y rozvadené, morálne upadnuté, ekonomicky rozvrátené, sociálne zbedačené a zahraničím vyfackované som si ho nepredstavoval. Aj keď si myslím, že hlavnú ťarchu zodpovednosti za tento neutešený stav nesie súčasná "absolutistická", výkonná i zákonodarná moc, nemalou mierou sa na tomto vnútornom chaose podieľame takmer všetci. Nemám žiadne výhrady proti pluralite a konfrontácii názorov ani tvrdej zaslúženej kritike, ale nepáči sa mi spôsob, akým sa tieto názory interpretujú, presadzujú a vzniknuté pálčivé problémy riešia. Za tieto roky, od sľubne proklamovanej "pravdy a lásky" so štrngajúcimi kľúčmi na námestiach, sa v nás viac ako kedykoľvek predtým zakorenila nenávisť, nevraživosť, agresivita, zastrašovanie, znevažovanie, zosmiešňovanie, vulgarizmus, pretvárka, klamstvo, všetko odporné a odpudzujúce javy, ktoré negatívne vplývajú na život jednotlivca i celej spoločnosti. Po príklady netreba ísť ďaleko, stačí si otvoriť a porovnať niekoľko periodík dennej tlače. Jedným prekáža prezident, druhým, premiér a poslanci, iným cirkev, biskupi a kňazi, ďalším Rómovia a Maďari, poniektorým prisťahovalci, bezdomovci a nemalej časti občanov už aj samostatné Slovensko a jeho sloboda, ktorá nám bola daná ako "dar z neba" . Len egoizmus, sebectvo a chamtivosť nám akosi neprekážajú. Ústavou sme sa prihlásili k cyrilometodskému dedičstvu, jeho kultúrnym a duchovným hodnotám, no v podstate po nich šliapeme, keď tvoríme, produkujeme, importujeme i ponúkame našej verejnosti prevažne bulvárne, zábavné hry, pornografické časopisy, zavádzajúce lživé reklamy, hrôzostrašné, maniacko-sexuálne a zabijacké filmy atď., ktoré charakter mladého človeka neformujú, ale krivia a ťažko deformujú. Pred dvoma rokmi sme si pozvali na návštevu aj sv. Otca J. P. II., ktorý nás nabádal na dialóg pre jednotu v pravde a spravodlivosti a dal i návod, ako treba žiť, no jeho slová akoby padli do vyprahnutej pôdy, prirodzené mravné, morálne, náboženské, občiansko-právne i štátne zákony ako keby v nás a pre nás ani nejestvovali, ich porušovaniu, bezuzdnému haštereniu s udaniami, žalobami a súdnymi dohrami niet konca-kraja. Dlhé roky sme obdivovali a sledovali hrdinský život a následne na televíznych obrazovkách trúchlili nad smrťou jednej z najväčších dobrodiniek ľudstva Matky Terezy z Kalkaty, ktorá zasvätila svoj život tým najúbohejším a najbezbrannejším a na tomto poli vyorala hlbokú brázdu aj v našej vlasti, kde založila misijné dielo na pokračovanie, no život človeka u nás ešte stále nenadobudol "placet" tej najvyššej hodnoty, keď ústavou i zákonom tolerujeme uskutočňovať kultúru smrti. Občanov stíhame za porušovanie zákonov o ochrane prírody, životného prostredia, fauny a flóry, no život človeka, či už nenarodeného, ale aj žijúceho, nám je ľahostajný. "Moja vina" vysloviť nedokážeme, to by bolo pre nás príliš ponižujúce, aj keď z napriahnutej ruky nebadane tri prsty ukazujú vždy na nás, poučiť sa nevieme a nechceme. Nečudujme sa preto, že je aj vo svete toľko utrpenia, hladu, vojen, násilného bolestného umierania, lebo aj tam ich korene vyrastajú z toho istého podhubia - duchovného marazmu. Nenamýšľajme si svoju "bohorovnosť a všemohúcnosť", že môžeme všetko, že máme všetko pod kontrolou, aby sme sa raz aj sami neocitli v úlohe trpiacich a plačúcich.