Celá moja aktivita v samizdate sa začala v roku 1984. Vlastne, bolo to ešte skôr. V novembri 1981 som sa zoznámil so Silvom Krčmérym a v roku 1983 som sa presťahoval do Bratislavy k Petrovi Murdzovi, kde som bol už priamo zaangažovaný v komunite Fatima a neskoršie aj v samizdate.
***
Rok po mojom príchode do Bratislavy ma oslovil Rudo Fiby a ponúkol mi spoluprácu pri vydávaní samizdatu Náboženstvo a súčasnosť (NaS). Syn Ferka Petráša išiel na vojnu a na tlačenie bolo treba spoň dvoch. Zaujal som jeho miesto.
Šenkvická tlačiareň
Asi na jeseň roku 1984 ma Rudko zaviedol do Šenkvíc, kde v tom čase Ferko Petráš tlačil NaS. Predstavil ma ako nového pomocníka pri tlačení. Hneď sme dohodli konkrétny dátum, kedy mám prísť. Boli to moje prvé stretnutia s tlačením.
Vtedy som pracoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT na údržbe. Po pracovnom čase som chodieval do Šenkvíc, kde sme spolu s pánom Petrášom tlačili. S Ferkom Petrášom sa pracovalo výborne. Bol to človek plný humoru. Nálada bola vždy veselá.
***
Zo začiatku bol stroj u Petrášovcov umiestnený na povale a zamaskovaný starými vecami. Neskoršie svoj úkryt našiel v preši na hrozno. Tlačiarenské podmienky na povale boli dosť bojové, pretože tam nesmel byť ani náznak tlačenia. V lete tam bolo veľmi horúco a večer, keď sme tlačili, museli sme mať zapnuté rádio, aby sa monotónny zvuk stroja veľmi nerozliehal po okolí. Neskoršie sme sa preniesli do dielne, kde sa tlačilo bezpečnejšie.
Problémy
V Šenkviciach som sa začal objavovať čoraz častejšie. S tým boli spojené i niektoré nepríjemnosti. V dedine je každý cudzí človek viditeľný.
Bol júnový deň okolo štvrtej popoludní. Zaparkoval som auto pod okno jedného domu. Ako som bol zvyknutý z Bratislavy, neparkoval som auto bezprostredne pred navštevovaným domom, ale o niekoľko ulíc ďalej. Po tlačení, okolo deviatej, som sa vracal k autu. Už som sa chystal odísť a v tej chvíli vyletel majiteľ domu, rozzúrený ako tiger. Bolo zrejmé, že ma čaká už asi štyri hodiny. A spustil: "Ako si to dovoľujete parkovať pod mojím oknom. Páchol mi tu benzín a kvôli tomu som musel zatvoriť okno. Nemohol som celé popoludnie vetrať. Hneď vás idem nahlásiť policajtom, kde pracuje i môj syn." Ledva som sa od neho vymotal. Veľmi som sa ospravedlňoval a snažil som sa čím skôr odísť. Pre takúto nevinnú príhodu mohlo tlačenie samizdatu prasknúť. Po tejto skúsenosti som už rovno chodil k Ferovi Petrášovi do dvora. Na dedine má každý pred domom svoje teritórium, ktoré nemožno narušiť.
Inokedy som sa veľmi obzeral, či ma náhodou nesledujú. Bol to zvyk z mesta. Muselo to byť veľmi podozrivé, lebo niekto z domácich si to všimol a neskoršie povedal Petrášovi: "Videl som, ako niekto ide k tebe a veľmi sa obzeral. Hovorím si: Idem hneď po flintu, lebo to je určite nejaký kmín." Takže s tým mojím utajovaním to bolo niekedy veľmi trápne. Na dedine čím si verejnejší, tým si tajnejší. Začal som sa správať normálne ako domáci.
Do Šenkvíc som chodil tak dlho, až sa mi stal nepríjemný incident.
Polícia
V roku 1985 sme vozievali natlačenú NaS-ku do Bratislavy, kde sme ju zložili a potom distribuovali.
19. marca 1985, v utorok, sme pri spoločnom stretnutí komunity oslavovali Jozefa. Keďže najbližší víkend boli výjazdy po Slovensku, bolo potrebné urobiť základnú distribúciu samizdatov. Keďže som nemal pri sebe doklady, išiel so mnou Viktor Jakubov, ktorý aj šoféroval.
Naša cesta viedla cez terajší Prístavný most. Tam bola prvá policajná hliadka, ktorá nás však nezastavila. Pokračovali sme ďalej. Naša prvá zastávka bola u Vlada Ďurikoviča, kde sme vyložili asi polovicu nákladu (samizdaty a literatúru) a zobrali od neho samizdat Rodinné spoločenstvo, ktoré on tlačil. Na Dostojevského rade nás zastavila policajná hliadka.
Bola to bežná kontrola, aké sa vtedy na Jozefa robievali. Po prezretí Viktorových dokladov sa policajt spýtal: "To nie je vaše auto?" Viktor pokojne odpovedal: "Nie, je požičané." Hneď nato policajt dodal: "Prosím vás, otvorte kufor."
Bolo to pre nás dosť nepríjemné, lebo všetky materiály nám nevošli za zadné sedadlá, kde bolo "klasické" miesto Škodovky, kam sme ukladali "nebezpečný materiál". Niečo sme dali pod sedadlá, aj tak to všetko nevošlo. Výnimočne sme teda veci naložili do batohu a dali do kufra.
Viktor otvoril kufor a policajt tam videl nabalený batoh. "Čo máte v tom batohu?" Viktorova odpoveď: "Osobné veci," nebola asi dostatočne presvedčivá, lebo ho žiadal otvoriť. Po jeho otvorení policajt uvidel plný batoh tlačených kníh, ktoré boli prepašované zo zahraničia. Policajti sa na to doslova vrhli. A to vtedy ani netušili, že najväčšie prekvapenie ich ešte len čaká - samizdat, ktorý pri prvej kontrole nenašli.
Po objavení kníh hlásili do centrály: "Zachytili sme dvoch s náboženskou literatúrou..." Z vysielačky sa ozvalo: "Ideme tam."
Po chvíli čakania prišlo po nás služobné auto VB 1203, do ktorého nás naložili a odviezli k Dvom levom.
Facky
U Dvoch levov ma oddelili od Viktora a každému urobili osobnú prehliadku. Zobliekli nás a kompletne nás prehliadli. Potom nasledovalo prvé vyšetrovanie, pri ktorom sa snažili zistiť, odkiaľ a kam sme išli.
Tým, že som nemal pri sebe doklady, mala polícia sťaženú situáciu. Usiloval som sa im nepovedať žiadnu adresu, najmä nie kde bývam. Tým som získaval čas. Predpokladal som, že keď neprídeme domov, priatelia si uvedomia, že sa niečo stalo, a začnú likvidovať nebezpečné stopy. Dom u Paľa Benka, kde som býval, bol plný samizdatu NaS, ktorý čakal na distribúciu po Slovensku.
Medzitým sa stala jedna epizóda. Nechcel som sa s policajtmi veľmi baviť a na väčšinu otázok som neodpovedal. Asi ich to veľmi hnevalo a možno aj provokovalo. Na zvýšenie mojej komunikatívnosti som dostal dve poriadne facky. Boli to bežní službukonajúci policajti. Ich objektom boli zväčša kriminálnici, k čomu mali aj patričný slovník a spôsoby správania. S nikým sa nemaznali a keď potrebovali, tak si vedeli informácie z ľudí aj vymlátiť.
Februárka
U Dvoch levov som strávil asi hodinu. Okolo štvrť na jedenásť večer ma opäť naložili do auta, kde som sa stretol s Viktorom. Odvážali nás na Februárku. Cestou sme sa zastavili pri našom aute, ktoré bolo odparkované na krajnici. Opäť nasledovala jeho prehliadka. Objavili aj samizdaty - Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo a, čo bolo najhoršie, Výbery Ivana Polanského - rádioaktívny materiál číslo jeden. Vtedy to už začalo byť vážne. Bolo nám jasné, že keď "prefučali" samizdaty, bude ešte horšie. Tváre policajtov prezrádzali ich radosť. Radosť z nájdených samizdatov.
Potom sme už pokračovali na Februárku, kde nás dali do cely predbežného zadržania.
Po zabuchnutí dverí na cele som začal premýšľať. Ocitol som sa sám. Uvedomoval som si, čo sa stalo. Vedel som, že sa nachádzam v centrále ŠtB. Nerobil som si nijaké ilúzie, že z toho vyviaznem so zdravou kožou.
Nemohol som spať skoro celú noc. Iba málo, čo som si zdriemol. V cele stále svietilo svetlo. To však nebola príčina mojej nespavosti. Premýšľal som. Hlavou mi lietali myšlienky, čo sa asi vonku deje. Predstavoval som si, ako okamžite urobili domovú prehliadku v obidvoch bytoch, čo bolo pre ŠtB dosť typické. Následné objavenie centrálneho skladu, zhabanie kompletného nákladu NaS-ky, ktorej náklad bol 750 ks. Myšlienky pribúdali: "Koľko ľudí po nás zaistili? Kto všetko už sedí vo vedľajšej cele?" Mali v rukách jasné dôkazy o organizovanej skupine. Teda, veľmi príjemná perspektíva to nebola.
Snažil som sa modliť a tak sa dať trochu dokopy. Pripravoval som sa na predpokladaný ranný výsluch.
***
Ráno mi priniesli raňajky. Okolo deviatej ma zavolali na výsluch. Vyviedli ma von z cely a zaviedli do kancelárie, kde už čakali dvaja príslušníci v civile. S výsluchom sme boli pomerne rýchlo hotoví - odmietal som vypovedať. Výsluch sa skončil a zaviedli ma naspäť do cely. Absolvoval som tam ešte obed. O pol tretej sa dvere cely znovu otvorili.
Keď sme prišli na prízemie, naložili ma s Viktorom do auta a odviezli znovu k Dvom levom. Trochu som bol prekvapený, že opäť niekam cestujem. Už som predbežne vedel, že ma môžu držať zatvoreného 48 hodín a ďalších 48 hodín, ak tak rozhodne prokurátor. Vnútorne som sa pripravoval na to, že na Februárke pobudnem dva-tri dni. Potom prokurátor uvalí na nás vyšetrovaciu väzbu, tri-štyri mesiace vyšetrovačka a potom súd. Rátal som s tromi-štyrmi rokmi.
U Dvoch levov bol opäť výsluch. Naďalej som odmietal vypovedať. Na moje prekvapenie mi po ukončení výsluchu odovzdali kľúče, doklady a moje osobné veci. Oznámili mi, že ideme naspäť na Februárku. Policajt v civile ma priviedol na prízemie. Keď sme prešli cez hlavné dvere, ktoré vedú na ulicu, podal mi ruku a povedal: "Dovidenia, môžete ísť domov." Neveril som vlastným ušiam. Všetko som čakal, len toto nie.
Viktor
U Dvoch levov nás s Viktorom oddelili. Každý prežíval zatknutie inak. Neskoršie sme si vymieňali skúsenosti. Viktor spomínal:
"Po príchode ku Dvom levom som musel vyložiť na pult všetky osobné veci. Asi chceli vedieť, či nemám pri sebe pištoľ alebo granáty. Medzi vecami bola i maličká baterka. Bolo mi veľmi smiešne, keď ju jeden policajt chytil a komentoval: "To poznáme. V baterkách nosia tajné správy." Rozobral celú baterku a čosi v nej hľadal.
***
Začal sa prvý výsluch. "Odkiaľ máte tie samizdaty?" a prstom ukázal na hromadu časopisov. "Našiel som to." Vedeli, že si vymýšľam, čo dali najavo i svojimi úsmevmi. "Poznáte Krčméryho, Jukla, Mikloška, Čarnogurského?" Samozrejme, že som nikoho "nepoznal".
Po výsluchu ma previezli na Februárku. Pri vchode, v prijímacej kancelárii (vrátnici) sedel poručík v uniforme. Pozrel sa na mňa a povedal: "Škoda, že taký mladý a takto si pokazí život." Začal som nad tým uvažovať: "Pokaziť si život... Čím si vlastne človek pokazí život? Tým, keď robí to, čo pokladá za správne?" Mal som dojem, ako keby so mnou cítil.
Znova bol výsluch do noci. V osobnom zápisníku som mal politické vtipy. Eštébák ho zobral a začal si čítať. Usmieval sa. Mal som tam zapísaný vtip, ktorý vtedy najviac letel: "Kto vládne v Sovietskom zväze?" Odpoveď: "Večne živý Lenin a polomŕtvy Černenko." Černenko bol vtedy veľmi chorý. Keď to dočítal, spýtal sa ma: "Kto to teda vládne v tom Sovietskom zväze?" Trochu som sa pousmial. Vtip je vtip.
"Za tento dostanete takých," na chvíľu sa odmlčal a potom zastrašujúco dodal: "Takých sedem rokov." Keď som začul "sedem rokov", úsmev mi zamrzol na tvári.
***
Ráno ma opäť predviedli na výsluch: "Opäť sa vás pýtam, odkiaľ máte tie samizdaty." - "Našiel som to," opakujem svoju starú odpoveď. "Kde ste to našli?" - "Tam kdesi, už si nepamätám," snažil som sa odpovedať do stratena. Eštébák sa začal vyhrážať: "Ak sa nepriznáte, zatvoríme vás, až sčernáte."
Po výsluchu sme išli ku Dvom levom, kde som podpísal, že nájdené veci dobrovoľne vydávam. Ku dverám ma vyprevádzal policajt v civile. Vynadal mi: "Pustili vás. Ja by som vám dal, vy cirkevná líška. Najradšej by som vám rozbil hubu," a podržal mi päsť pod nosom. Dostal som strach. Keď som vyšiel na ulicu, napätie opadlo. Bol som rád, že som vonku. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol: "Opäť na slobode."
Viktor bol v Bratislave iba päť mesiacov, a už stihol na seba upútať pozornosť ŠtB. Ako neskoršie somenul: "Hoci to nebolo ľahké, bola to výborná škola života."
***
Atmosféra medzi aktivistami "tajnej cirkvi" bola výborná. Aj napriek tomuto menšiemu kolapsu všetko fungovalo. Bolo veľmi dôležité, aby sme celý náklad NaS-ky rozdistribuovali po celom Slovensku. Chceli sme ukázať eštébákom, že všetko dobre funguje. Aj keď majú stopu, skoro nič nevedia.
Výsluch
"Priatelia" z ŠtB sa ozvali po dvoch týždňoch. 4. apríla 1985 som dostal predvolanku na Februárku.
Tak som tam išiel. Cítil som nervozitu, psychické napätie. Výsluch trval asi štyri hodiny. Pravdu povediac, verzia, ktorú sme si dohodli s Viktorom, sa im nezdala. Ani sa im nečudujem. Počas môjho rozprávania tam prišiel popočúvať jeden z náčelníkov. Sedel tam za vrchstolom a v jednom momente si strčil do úst prst, pocmúľal si ho a povedal mi: "Takýmto môžeš rozprávať."
***
Po týchto udalostiach som si musel dať pauzu od tlačenia. Prestal som navštevovať Petrášovcov v Šenkviciach. Mohlo to byť veľmi nebezpečné. Na výsluchy som začal chodiť pravidelne. Ďalší bol v septembri. Po čase si človek na to zvykol. Výsluchy a ŠtB sa stali súčasťou môjho života.
Opäť tlač
Ku koncu roka 1985 som opäť chodil pomáhať Petrášovi s tlačením. K Petrášovcom začalo chodiť veľa ľudí a áut. To neostalo bez povšimnutia. Zmenu v ich živote si najskôr všimli susedia. Situácia v Šenkviciach prestávala byť z hľadiska bezpečnosti únosná. Prišlo rozhodnutie presunúť tlač do Bratislavy. Koncom roka 1986, počas strašnej fujavice, sme prišli do Šenkvíc autom a odviezli sme všetok papier do Bratislavy.
Správnosť tohto rozhodnutia sa ukázala onedlho. Dva týždne po odvezení stroja navštívila Petrášovcov Štátna bezpečnosť.
Ofset
Cyklostyl ako technológia tlačenia prestával byť číslo jeden. Začali sme lepšie využívať ofset, ktorý v roku 1984 prepašovali na Slovensko západní kresťania.
Nad ofsetovým strojom si zobrali patronát rodinné spoločenstvá. Vždy na jeden rok bol uložený u niektorej rodiny, kde sa na ňom tlačilo. Cez moju vynútenú prestávku v roku 1985 tlačil na ofsetovom stroji mladý Ďurikovič.
***
V roku 1984 bol ofset uložený v Bratislave pri Suchom mlyne. Jeho umiestnenie zariadil Vlado Ďurikovič, ktorý prosil rodiny o možnosť jeho úschovy na jeden rok. Do tejto rodiny ma priviedol Vlado, ktorý ma aj predstavil. Pre domácich som bol cudzí človek, takisto ako oni pre mňa. Cez Vlada oni dôverovali mne a ja im. Doteraz neviem ich meno a asi ani oni moje. Skrátka, vedel som, kam a kedy mám prísť. Aj keď mali deti, nepodliehali v neúmernej miere strachu.
***
Po roku, asi v polovici roka 1985, ako bolo s rodinou dohodnuté, nastala zmena miesta ofsetu. Ďalšia jeho zastávka bola na Kramároch. Bol to tiež rodinný dom s výborným prístupom. Bývala tam staršia pani so svojou mamou.
Na jeseň v roku 1986 museli previezť stroj k nám Na križovatky, kde som býval.
***
Ku koncu roka 1986 putoval stroj do Jura pri Bratislave k babke Petra Baroka. Asi po roku sme mali ďalšiu možnosť umiestniť stroj. Juraj Kohutiar nám ponúkol svoju chalupu v Budmericiach. Juraj mal pri dome záhradu, do ktorej cez víkend chodieval. On obhospodaroval záhradu a ja samizdat.
Juraj mi pomáhal aj s tlačením. Povedal by som, že bol veľmi nápomocný a ústretový. Tam problémy neboli. Dokonca sa ponúkol, že NaS-ku i poskladá. Zo svojich priateľov zorganizoval ľudí na skladanie. To bola veľká pomoc, lebo tak sme minimalizovali prevoz, a tým aj odhalenie. Od neho sme potom robili aj distribúciu.
Podzemná tlačiareň
Budmerice boli dosť od ruky, a preto tam bolo treba chodiť autom. Pri oprave domu v rokoch 1985-1987 sme vybudovali podzemnú tlačiareň. Bola to vlastne pivnica predelená na dve samostatné časti, ktoré boli spojené podzemným tunelom. Urobili sme ventiláciu do komína a, samozrejme, tiež osvetlenie.
Do takto pripravenej tlačiarne sme na jar roku 1987 priviezli ofset a tu sme na ňom tlačili až do revolúcie v roku 1989.
Obzretie sa
Keď som trávil dlhé hodiny pri rozmnožovacom stroji, zdalo sa mi, že celá práca je veľmi náročná, riskantná a možno aj zbytočná. S odstupom času pozerám na všetko ako na pekné dielo, ktoré sme tu zanechali. V tom čase sme urobili všetko, čo sme mohli.
***
V samizdate sa človek dotýkal "pravdy", ktorá bola umlčaná. Táto pravda "iného sveta" nás dynamizovala. Som rád, že som sa mohol podieľať na sprostredkovaní tohto "nového sveta pravdy" aspoň niekoľkým tisícom ľudí v totalitnom režime. Vždy, keď som chytil do ruky prvý výtlačok samizdatu, na ktorom bolo ešte cítiť čerstvú, vlhkú farbu, prebehlo po mne vzrušenie. Vzrušenie slobody.
(Krátené autorom knihy)
Knihu Svetlo z podzemia (95 Sk + poštovné) si môžete objednať: Vydavateľstvo Michala Vaška, Ružová 22, Prešov 080 01, tel.: 091/427 63 SME - 2014
