ov, ktoré by vdýchli život takým výdobytkom intelektu človeka, ako je demokracia či trhové hospodárstvo, potom situáciu na Slovensku môžeme nazvať ekologickou katastrofou.
Fond národného majetku, ktorý má v procese transformácie spravovať spoločný majetok, ho celkom nehanebne považuje za svoje vlastníctvo, povýšenecky odmieta čo i len informovať o tejto správe skutočného vlastníka, teda občana, pol milióna občanov svojím podpisom správcovi vecí verejných oznámilo, že sa chcú vyjadriť k spôsobu voľby hlavy štátu. Vláda nehľadala spôsob, ako to rešpektovať, ale správala sa voči nim tak isto, ako sa v druhej polovici 19. storočia správalo uhorské panstvo k Slovákom, či nedávni sovietski vládcovia k obyvateľom svojich gubernií.
Pokus odstrániť železnú oponu medzi duchovným svetom západnej civilizácie a tým naším sa nevydaril, nenašli sme v sebe na to dosť vnútorných síl. Zatiaľ. Náš región je pomerne často postihnutý ekologickými katastrofami. Niekedy prídu z východu, inokedy si ich zapríčiníme sami.
Nezaškodí občas si pripomenúť, ako sme bagatelizovali Černobyľ. Vraj netreba robiť paniku, že vlastne sa nič nestalo. Nechali sme sa oklamať tými, čo mali záujem utajiť túto ekologickú katastrofu, čo nás železnou oponou chceli izolovať od sveta, v ktorom ekologické cítenie už výrazne pokročilo. Dnes nechceme vidieť jasné príznaky katastrofy ekológie ducha - netrestané násilie, vydieranie, podriadenie hľadania spravodlivosti vládnej ideológii, pohŕdanie voľou a právami občanov.
Opäť to ktosi bagatelizuje a pritom nás núti žiť v prostredí postihnutom duchovnou ekologickou katastrofou. Urobiť si z veľkej časti vlastných občanov nepriateľa je znakom nezodpovednosti a hlúposti. Ale ten strach je svedomím, že je tu aj iné Slovensko, pre ktoré sa ekologické cítenie už stáva čímsi celkom prirodzeným, pre ktoré minister kultúry, čo ekológiu ducha nepovažuje za súčasť životného prostredia, ostane len smiešnou figúrkou minulosti.
Autor: PAVOL STANO, Nový Smokovec
