"Dôležité je mať štýl, lebo práve to nás navzájom odlišuje. Je to dôkaz, že sme schopní urobiť nejakú vec trochu inak," povedal v rozhovore pre SME jeden z najosobitejších svetových architektov a dizajnérov Bořek Šípek (1946), ktorému v uplynulom týždni otvorili v Prahe dve výstavy - retrospektívu tvorby v Národnom múzeu (do 2. 2. 1998) a špeciálny projekt v súkromnej Galérii Jiří Švestka v Prahe na Jungmannovej ulici (do 24. 1. 1998). Kontroverznosť výtvarného prejavu jedného z najvýznamnejších súčasných architektov-dizajnérov vo svete vyvoláva často rozporuplné reakcie. Kombináciou tradičných remesiel, historizujúcich tvarov a osobitého dekóra vzniká špecifický "šipkovský" dizajn, ktorý je dekoratívny, niekedy až bombastický, inokedy zase krehký a jednoduchý. "Súhlasím s Loosom, ktorý tvrdí, že ornament je zločin. Avšak ornament vychádzajúci z ducha stavby či predmetu považujem za štýlotvorný prvok, ktorý môže výtvarne rozvíjať danú vec," reaguje B. Šípek na otázku, či v spájaní rôznych materiálov a ornamentov sa nedostáva až na hranicu únosnosti a gýča. "Dôležitý je individuálny prístup tvorcu k veci," rozvíja myšlienku Šípek. "Sú ľudia, ktorých cieľom práce je naplnenie jednoduchej funkcie predmetu. Základnou funkciou stoličky je, aby sa na nej dalo sedieť - prípadne, že ju môžeme v krčme niekomu hodiť o hlavu. Ja sa však snažím pracovať tak, aby funkcia nebola cieľom mojej práce, ale aby bola začiatkom. Zo stoličky sa predsa dá urobiť viac ako len objekt na sedenie." V prípade B. Šípka práve vtedy vznikajú presahy do výtvarnej sféry, ktoré transparentne predviedol v Galérii Jiří Švestka v podobe projektu s názvom Bohemian Forest (Český les). "Nechcem však, aby sa slovo Bohemian vysvetľovalo ako český, ale skôr ako bohémsky," upresňuje autor, ktorý kmene stromov vytvoril z mosadze a "listy" z farebných sklenených objektov inšpirovaných tradičnou sklárskou výrobou na talianskom ostrove Murano považuje za návrat dizajnérskych objektov do prírody.

Absolvent architektúry na VŠVU v Hamburgu a filozofie na Univerzite v Stuttgarte je v českom prostredí známy najmä ako hlavný architekt Pražského hradu. Tak, ako mal T. G. Masaryk svojho architekta J. Plečnika, V. Havel si v roku 1992 vybral Bořka Šípka. Umelec, ktorý sa v roku 1989 vrátil po dvadsaťjedenročnej emigrácii domov, navrhol pre Havla niekoľko pracovných i súkromných interiérov, vrátane jednotlivých doplnkov. Okrem toho je autorom portálu do kancelárie prezidenta a interiéru vestibulu na Pražskom hrade. Taktiež navrhol nový interiér Obrazárne Pražského hradu. "Hrad je monumentálny komplex a o jeho úpravách spolurozhoduje príliš veľa ľudí. Architektúra je diktatúra a pri rozhodovaní o istých veciach nemôže rozhodovať často nekompetentná komisia. Niekedy mám toho plné zuby." Napriek tomu sa Bořek Šípek chce sústrediť v budúcnosti na prestavbu Španielskej sály a nového vchodu do Cisárskej koniarne, ktorý by ju spájal s Rudolfínskou galériou. V rozhovore pre SME sa B. Šípek priznal k svojim veľkým vzorom i priateľom. Prvým je americký architekt Frank O. Gehry - okrem iného autor "Tancujúceho domu" v Prahe (spolu s českým architektom V. Miluničom) či nedávno sprístupneného Guggenheimovho múzea v Bilbau. "Frank nie je typickým architektom doby. Je veľkým individualistom a zároveň architektom, ktorý vie fantasticky zaobchádzať s priestorom. Je neuveriteľné, ako vie urobiť jednotlivé prechody a ako necháva dopadať svetlo do svojich stavieb." Osobné priateľstvo ho viaže k francúzskej dizajnérskej megahviezde Philipovi Starckovi, u ktorého vyzdvihuje kontrast medzi citom pre funkciu predmetu a jeho modeláciou.

Uznávanému architektovi a dizajnérovi svetová sláva príliš nehovorí. " Akurát je výhoda, že si ľahšie môžem vybrať objekty, ktoré ma zaujímajú. Navyše, robím po celom svete a nie som odkázaný na jednu krajinu. Mám strach, že by som sa mohol stať domýšľavým a pyšným." A keď vraj nevníma to pozitívne, negatívne nemá takú váhu. Úloha vytvoriť interiér parížskej predajne jedného z najslávnejších módnych návrhárov Karla Lagerfelda je pritom podľa Šípka pozitívnou "kritikou" par excellence. "Karl na mňa dva roky naliehal a vyhlasoval, že som najlepší dizajnér na svete. Takže keď v Paríži otváral obchod, nezostávalo mu nič iné, ako ma vyzvať na spoluprácu..."

Autor: Ľudo Petránsky Ml.