BRATISLAVA (SME - bd) - Tri novembrové týždne hosťovala Opera SND v Japonsku. Dohromady absolvovala štrnásť vystúpení v Osake, Tokiu, Nagoji, Hirošime a ďalších mestách. O niekoľko dojmov z krajiny vychádzajúceho slnka sme poprosili jej sólistu Ľudovíta Ludhu, ktorý v Japonsku spieval už po štvrtý raz. "Prvýkrát to bolo v deväťdesiatom druhom. Spieval som Bohému, mimochodom, bola to moja premiéra tejto opery hneď v Osake. Strávil som tu mesiac a o rok ešte jeden, tentoraz pri pripravovaní Traviaty. Japonsko je veľmi bohatá krajina a nemá problémy bežné v našich zemepisných šírkach, kde sa všetko odvíja od toho, kde na projekt vziať. Tam je najväčšou devízou idea. Takže som sa vtedy zúčastnil čohosi na naše podmienky nemysliteľného - mesiac sme skúšali a potom urobili jedno jediné predstavenie. Avšak dokonalé, prepracované do najmenších detailov, s hviezdnym medzinárodným obsadením. Tam som spoznal, čo je to japonská "hi-tech" práca." Minulý rok nasledovalo pozvanie do Kjóto, kde Ľ. Ludha strávil dva mesiace, tohto roku novembrový zájazd domovského SND. "Spieval som tam tiež v Bohéme. Okrem nej tu opera hosťovala aj s Toscou. Sú to predstavenia, ktoré sú v repertoáre roky. Sú teda dobre vžité, navyše na scéne sme mali naše kulisy, kostýmy, takže síce sme hrali v Japonsku, ale keď človek vyšiel na javisko, bol akoby v domácom prostredí." Odozva publika bola veľmi srdečná. Mnohí poznali najmä Petra Dvorského, ale mali aj základné informácie o Slovensku. Niekde bolo naopak treba robiť "osvetu". "V Japonsku financie nehrajú rolu, môžu si dovoliť zavolať kohokoľvek. No preto je pre nich veľmi cenné to, čo sa nedá kúpiť. Napríklad slovanská široká duša." Japonské publikum je vraj veľmi odborné. "Ľudia prichádzali na predstavenie s notami a s malou baterkou a sledovali čo a ako spievame. Bol to zvláštny pocit, spievať pod takouto odbornou kontrolou. No na druhej strane vedia oceniť výkon. Sú rezervovanejší než Európania, málokedy sa stane, žeby tlieskali počas árie. Vo svete býva bežne zvykom, že keď sa náročná ária skončí, dirigent chvíľu počká, lebo vie, že tam býva potlesk. Tu to nie je zvykom, a predsa sa nám to stávalo. To bol najlepší barometer úspechu, potlesk na otvorenej scéne." Je rozdiel byť v Japonsku jediný a s kolegami z divadla? "V zásade áno. V prvých troch prípadoch som tam bol viac som za seba. Mal som čas spoznávať krajinu, ľudí. Mimochodom, Japonsko je jediná krajina, kde by som okrem SR dokázal žiť. Je mi veľmi blízka. So SND príliš na vychutnávanie nebolo času. Bol to kolotoč, každý druhý deň v inom hoteli, stále sme sa presúvali, množstvo predstavení. A predsa len to bola väčšia zodpovednosť, človek nereprezentoval len seba, ale celý náš štát, kultúru."
Autor: SME-bd
