" Týmto príhovorom nadviazal Havel na víziu demokratickej Českej republiky, ktorú on a ostatní disidenti v prvých rokoch po politickom prevrate ešte ofenzívne zastávali.
Vo svojej novoročnej reči v roku 1990 volil prezident slová, ktoré sú aktuálne aj pre súčasnú politickú situáciu: "Učme seba samých a ostatných, že politika nemusí byť len umením možného, zvlášť, keď sa tým chápe len umenie špekulácie, kalkulovania, intríg, tajných dohôd a pragmatického manévrovania, ale že môže byť aj umením nemožného, totiž umenia, seba samých a tento svet urobiť lepším." V utorok Havel jasne ukázal, že republika stojí na križovatke ciest. Ide o rozhodnutie, akým spôsobom sa má uskutočniť prechod k trhovej ekonomike a demokratickej spoločnosti západného razenia. Prezident sa vzdal svojej neutrálnej pozície a otvorene zaujal stanovisko voči modelu trhovej spoločnosti za každú cenu, ktorý reprezentuje Klaus.
Pri analyzovaní príčin dnešných problémov medzi Václavom Klausom a Václavom Havlom je potrebné ísť až do roku 1968. Vtedy bol Klaus presvedčený, že komunistický režim sa jedného dňa skončí a na tento deň sa treba odborne pripraviť. Jediné, čo podľa jeho názoru môže fungovať, je skutočný trh. Václav Havel zvolil inú cestu, vždy hovoril o potrebe občianskej odvahy. Pre občiansku neposlušnosť, ak nie je iná možnosť, musí intelektuál riskovať hoci aj stratu slobody. Obe cesty boli síce rovnako potrebné, po určitej dobe však zákonite museli viesť k určitým rozporom. Václav Havel medzitým prešiel dlhú cestu od počiatočného idealizmu - to bolo obdobie, keď považoval za nereálnu predstavu, aby bol intelektuál politikom - cez snahu, byť pre Českú republiku prezidentom, ktorý by nadviazal na masarykovské ideály, a bol pre zahraničie trvalou zárukou demokracie až k reálnej politike. K tejto patrili aj formálne "priateľské vzťahy k svojmu protivníkovi, ministrovi financií a neskôr premiérovi Klausovi, ktoré mali v Českej republike a v západnom svete dokladať názorovú jednotu oboch politikov. Havel sa stále viac sťahoval do úzadia v snahe byť akýmsi nestranným pozorovateľom, ktorý však vždy vystúpi, keď v krajine spozoruje nesprávne smerovanie. "Nie je ten, kto by mohol povedať: táto vláda vládne zle a stratila moju dôveru," tvrdil prezidentov hovorca Ladislav Špaček týždeň pred demisiou vlády: "Nedôveru môže vysloviť len parlament. Prezident môže vysloviť - ale to je len politický výrok, ktorý nemá žiadne ústavné dôsledky - s touto vládou ja nemienim spolupracovať, táto vláda stratila moju dôveru. Ak by potom vláda požiadala parlament o dôveru, a ten by jej ju dal, musí prezident abdikovať, pretože sa dostane do konfliktu s vládou." V utorok si prezident mohol byť istý potleskom zo strany opozície, rovnako, ako aj spokojnosťou tých z koaličných strán, ktorí sa dištancovali od kurzu a štýlu Klausovej politiky.
Autor: EVA GRUBEROVÁ, PRAHA (Autorka je stálou spolupracovníčkou
