dominantnou európskou hospodársko-politickou témou súčasnosti: projektom spoločných európskych peňazí.
Ako sa rodilo euro
O politickom mocenskom pozadí vzniku spoločnej európskej meny Holger Steltzner a Wolfram Weimer konštatujú: "Celý rad európskych štátov chcel na jednej strane konečne zlomiť všeovládajúcu, úplne dominantnú pozíciu nemeckej Spolkovej banky (často sa v tejto súvislosti hovorilo o poručníctve, nadriadenosti a hegemónii Bundesbanky) a získať v menovej oblasti spolurozhodovacie právo. Na strane druhej sa nemohlo nič zmeniť proti vôli Nemecka. Svetlo sveta teda uzrela zložitá pozičná pokerová partia. Na jej konci položilo Nemecko síce svoju doterajšiu nadvládu v oblasti menovej politiky na oltár spoločnej európskej inštitúcie; cenou za tento nemecký ústupok však bola skutočnosť, že Ústredná európska banka zodpovedá práve nemeckým predstavám a požiadavkám."
Vznik jednotnej európskej meny (a tým zánik marky) je jedným z priamych následkov revolučných rokov 1989 a 1990. Medzičasom platí totiž už za historický platný fakt, že nemecký kancelár Helmut Kohl dostal súhlas francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda k zjednoteniu Západného a Východného Nemecka práve výmenou za podpis pod Maastrichtskú zmluvu: za odstúpenie marky a realizáciu eura. To, že Helmut Kohl bol schopný v rámci tohto kompromisu mať hlavný vplyv na určenie nezávislého mocensko-ekonomického postavenia Ústrednej európskej banky, je iba potvrdením zahranično-politickej šikovnosti a priebojnosti nemeckého kancelára. Maastrichtskú zmluvu charakterizujú autori nasledovnými slovami: "Nemcom sa splnili ich prísne stabilizačné požiadavky; južné štáty (Grécko, Portugalsko a Španielsko) boli schopné presadiť vznik Kohézneho fondu, financujúceho vývoj priemyselne zaostalých regiónov Európskeho spoločenstva; Briti získali možnosť nevstúpiť do menovej únie; a Francúzi dostali záruku, že menová únia sa začne najneskôr v roku 1999."
Pro...
Holger Steltzner a Wolfram Weimer v ďalšom sumarizujú hlavné argumenty zástancov a odporcov spoločnej európskej meny. Konštatujú, že obhajcovia eura dôvodia piatimi faktmi: Po prvé, znížia sa obrovské transakčné náklady, teda náklady, potrebné na preratúvanie ceny tovaru v medzištátnom styku. Odpadne zložitá výmena doterajších národných mien. Medzinárodné úhrady za tovar budú rýchlejšie a lacnejšie. Európska komisia vyrátala, že úspora transakčných nákladov sa bude pohybovať medzi 25 a 40 miliardami mariek ročne, čo činí približne 0,4 % hrubého domáceho produktu celej Európskej únie. Po druhé, vznikne obrovský priestor cenovej stability. Maastrichtské makroekonomické vstupné kritériá do menovej únie sú také prísne, že ich poľahky nesplní ani Nemecko. S menovou úniou vznikne teda mimoriadne veľký, cenovo stabilný región. Tretím argumentom zástancov menovej únie je, že v dôsledku neexistencie kurzových rizík, dosiaľ spôsobených kolísaním vzájomnej výmennej hodnoty jednotlivých národných mien členských štátov Európskej únie, ako aj v dôsledku nižšej úrokovej miery budeme v zjednotenej časti starého kontinentu svedkami rýchlejšieho ekonomického rastu. Po štvrté, realizáciou eura sa starý kontinent emancipuje na globálnych finančných trhoch voči nadvláde amerického dolára a silnej pozícii japonského jenu. Týmto budú Európania schopní účinnejšie presadzovať svoje vlastné hospodársko-politické záujmy. A po piate, vznikom eura sa dovŕši a zabezpečí projekt Spoločného vnútorného trhu. Vo všetkých členských štátoch menovej únie bude po úspešnom zavedení spoločných peňazí vládnuť úplná cenová a trhová transparencia; táto bude mať za následok zvýšenie konkurenčného boja v celej menovej únii, čo zase povedie k rýchlejšiemu ekonomickému rastu a znižovaniu nezamestnanosti.
...a kontra spoločnej euróPskej meny
Odporcovia jednotnej meny používajú podľa Holgera Steltznera a Wolframa Weimera takisto päť argumentov. Po prvé, dôvodia, že spoločné europeniaze viacerých samostatných štátov s vlastnou fiškálnou politikou sa stanú hračkou v rukách ctižiadostivých národných politikov, ktorí sa nebudú orientovať podľa Paktu stability a ktorí budú v každom prípade chcieť miliardovými štátnymi programami bojovať proti nezamestnanosti. Euro nemôže v nijakom prípade byť takou stabilnou menou, akou je dnes nemecká marka; najmä vtedy nie, keď si členské štáty menovej únie, čiže jednotlivé národné štáty ponechajú svoju fiškálnu suverenitu. Po druhé, uponáhľaná realizácia menovej únie a nejasné prechodné "scenáriá" na ceste k jednotnej mene povedú k vzniku ekonomických a politických ohnísk napätia. Pritom práve tieto ohniská napätia môžu ohroziť doterajšie úspechy integračného procesu v západnej časti starého kontinentu. Odporcovia jednotnej európskej meny poukazujú, po tretie, na skutočnosť, že členské štáty stratia v menovej únii doterajšiu voľnosť pohybu a pružnosť prijímať a realizovať príslušné opatrenia v oblasti menovej politiky. Konkrétne: Jednotlivé krajiny, nachádzajúce sa na rôznych stupňoch konjunkurálneho vývoja, stratia dôležitý prostriedok, ako ovplyvňovať smerovanie vlastnej ekonomiky: kurz národnej meny. Prostredníctvom cieleného určovania výmennej hodnoty národnej meny sa politici môžu pokúšať podporiť export domácich firiem, či môžu byť schopné zabrániť rozmachu importovanej inflácie. Navyše, v menovej únii bude potrebné uskutočňovať miliardové finančné transfery na pomoc ekonomicky zaostalejším regiónom menovej únie, trpiacim pod následkami zavedenia spoločnej meny. Ako príklad môže poslúžiť Nemecko a obrovské peňažné prostriedky, plynúce zo západného do východného Nemecka. Od roku 1990 sa takto transferovalo vyše bilióna, teda viac ako tisíc miliárd mariek! A po piate, argumentujú odporcovia eura, neexistuje nijaký presvedčivý dôvod pre menovú úniu v ekonomicky, sociálne a záujmovo-politicky nejednotnej Európe. 60 nemeckých národohospodárskych expertov podčiarkuje v svojom manifeste proti Maastrichtu, že pre uskutočnenie jednotného vnútorného trhu vôbec nie je potrebná spoločná mena.
Maastrichtské kritériá
Holger Steltzner a Wolfram Weimer podčiarkujú, že počet členských štátov menovej únie závisí od toho, koľko kandidátov bude schopných splniť prísne makroekonomické vstupné podmienky. Podľa Maastrichtskej zmluvy ide o nasledovné kritériá: Po prvé, miera inflácie euroadepta môže byť nanajvýš o 1,5 % vyššia, ako je aritmetický priemer nárastu cien v troch krajinách s najnižšou infláciou. Po druhé, kandidáti nesmú vykazovať nadmierny deficit štátneho rozpočtu; mínus v štátnej pokladnici nesmie prekročiť 3 % hrubého domáceho produktu. Po tretie, kumulované štátne zadlženie nesmie presiahnuť 60 % hrubého domáceho produktu. Po štvrté, priemerná dlhodobá úroková miera môže byť nanajvýš o 2 % vyššia, ako je priemerná dlhodobá úroková miera v troch krajinách s najnižšou infláciou. A po piate, doterajšia národná mena kandidáta na členstvo v menovej únii sa musí prinajmenej dva roky pred prijímacou procedúrou pohybovať v normálnom rozpätí, určenom Európskym menovým systémom. Navyše, v rámci Európskeho menového systému nesmie dôjsť k devalvácii príslušnej meny. Najvyšší predstavitelia Európskej únie si pravda, nechali otvorené aj zadné vráta: Maastrichtská dohoda totiž umožňuje "zmäkčiť" dve rozhodujúce kritérá: adept menovej únie môže vykázať vyšší deficit štátneho rozpočtu ako 3% percentá hrubého domáceho produktu a štátne zadlženie vyššie ako 60% hrubého domáceho produktu, keď sa jeden alebo oba ukazovatele znižujú a približujú k referenčnej hodnote. Tu už sú na rade politikovia s ich rečníckym umením, schopným označiť biele za čierne a naopak, čoho budeme určite svedkami, keď sa na jar budúceho roku bude lámať menový eurochlieb.
Časový euroharmonogram
Začiatkom roku 1998 budú známe členské štáty menovej únie. Ihneď potom musia najvyšší predstavitelia príslušných krajín určiť členov Direktória budúcej Ústrednej európskej banky. Jej predchodca, dnešný Európsky menový inštitút, sa bude plnou parou pripravovať na prevzatie menového žezla z rúk jednotlivých národných centrálnych bánk tak, aby sa mohol v roku 1999 premeniť na stopercentne funkčnú Centrálnu eurobanku.
Prvého januára 1999 uzrie svetlo sveta euro. Súčasne so začiatkom menovej únie sa zmenia dovtedy pevné krížové kurzy jednotlivých národných mien na neodvolateľne určené prepočítacie kurzy v rámci jednej meny: eura. Tieto prepočítacie kurzy určí jednohlasne Rada ministrov hospodárstva a financií Európskej únie. A takisto prvého januára 1999 začne činnosť Ústredná európska banka so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. Národné centrálne banky prenesú svoju suverenitu v menovej oblasti na Ústrednú eurobanku a v budúcnosti budú pracovať podľa jej direktív.
V rokoch 2000 a 2001 sa preorientujú finančné trhy: banky, poisťovne a investičné fondy svoje aktivity z jednotlivých národných mien na euro. Obyvatelia členských krajín menovej únie sa s národnými menami rozlúčia iba pozvoľna. Pre podniky a občanov bude platiť princíp: Žiadny tlak používať euro, ale ani nijaké prekážky pre tých, čo ho chcú používať. Takže: Finančné inštitúcie budú povinne pracovať s eurom, zatiaľ čo podniky a obyvatelia môžu začas realizovať svoje platby alternatívne aj s národnými menami. Inak povedané: Euro bude v tejto prechodnej fáze povinnou, čisto účtovnou jednotkou iba vo finančnej sfére národného hospodárstva.
V roku 2002 sa začne s vydávaním eurobankoviek a s výmenou národných za európske mince a bankovky. Prvých šesť mesiacov budú paralelne v obehu národné meny, ako aj euromince a eurobankovky. Do 30. júna sa musia všetky hospodárske subjekty: podniky a občania reálne pripraviť na euro. Od 1. júla 2002 bude totiž spoločná európska mena jediným, výlučným zákonným platidlom. Pôjde o logisticky obrovský monetárny projekt, pretože v Európskej únii je dnes v obehu 12 miliárd bankoviek a 70 miliárd mincí, ktoré treba vymeniť.
Holger Steltzner a Wolfram Weimer v ďalšom konštatujú, že "na menovej únii najviac získajú medzinárodné veľkopodniky z krajín s tvrdou menou". Tieto budú najviac profitovať zo znížených transakčných nákladov, teda z nákladov na preratúvanie hodnoty exportovaných výrobkov z jednej národnej meny do druhej, ako aj zo skutočnosti, že nemecké či holandské koncerny nemusia bojovať proti negatívnym exportným dôsledkom devalvácie štátov EÚ s mäkkou menou, napríklad Talianska.
Pozícia Ústrednej európskej banky a stabilita eura
Ohľadom Centrálnej eurobanky autori knihy "Čo príde, keď marka odíde" píšu, že stabilita spoločných peňazí bude v prvom rade záležať na menovej politike Ústrednej európskej banky a na ekonomickej sile členských krajín menovej únie. Optimisticky v tomto kontexte dodávajú, že vodiaca idea nemeckej Spolkovej banky - nekompromisný boj za stabilitu meny - sa presadila v celej Európe. A nielen to: prakticky na celom svete dochádza k zmene monetárneho zmýšľania v prospech prioritného boja ústredných národných bánk za stabilitu meny. Na ústupe je donedávna všeobecne rozšírená myšlienka, že treba zvyšovať štátne výdavky, aby sa takto podmieňoval ekonomický rast a tým aj následne rast štátnych príjmov. Namiesto toho sú si politici vedomí, že štát nemôže mať dlhodobo väčšie výdavky ako príjmy. Preto dochádza k úsporným opatreniam. S týmto súvisí aj presvedčenie, že stabilná mena prináša z dlhdobého hľadiska viac kladov ako záporov. Ak k tomu prirátame skutočnosť, že Európska centrálna banka bude požívať v menovej oblasti nezávislosť od vlád členských štátov menovej únie, potom možno podľa Holgera Steltznera a Wolframa Weimera očakávať, že euro nadviaže na stabilizačné úspechy nemeckej marky a že po nej prevezme úlohu druhej najdôležitejšej rezervnej meny na svete.
Autori však dodávajú, že toto všetko závisí od počtu zúčastnených štátov a od stability eura. Na to, aby sa dosiahla vysoká stabilita jedných európskych peňazí, treba sa dlhodobo striktne pridržiavať maastrichtských makroekonomických kritérií pre vstup do menovej únie. Maastrichtská zmluva okrem toho výslovne hovorí o potrebe dlhodobosti ekonomickej konvergencie členských krajín menovej únie. O čo väčší počet členských štátov menovej únie, o to slabšie bude s najväčšou pravdepodobnosťou sprvoti euro Zo strednodobého hľadiska však hovoria presvedčujúce ekonomické údaje v jeho prospech. Niekoľko príkladov: V budúcnosti sa bude realizovať v eure 25-30 % svetového obchodu; štáty Európskej únie reprezentujú najväčší ekonomický blok na svete; dovedna sú tiež najväčšími svetovými importérmi a exportérmi. Tieto fakty, spolu s prísnou menovou politikou Európskej ústrednej banky budú mať rozhodujúci vplyv na rozdelenie menových rezerv ústredných bánk na celom svete.
Holger Steltzner a Wolfram Weimer vyjadrujú hlboké presvedčenie, že Európska ústredná banka sa bude pokúšať uskutočňovať prísnu úrokovú a menovú politiku, ktorá je najlepším predpokladom pre tvrdé euro. Okrem toho dúfajú, že bude bojovať proti inflácii tak vážne, ako to už dlhé roky robí nemecká Bundesbanka. Konštatujú, že euro síce nenahradí dolár ako najdôležitejšia svetová rezervná mena, bude však podobne dôležitá ako americká mena. Európska centrálna banka si, pravdaže, bude musieť pozvoľna získať dôveru hlavných internacionálnych finančných investorov.
Autori podčiarkujú, že nemecké firmy sú dobre pripravené na spoločnú európsku menu. 60 percent nemeckého vývozu smeruje do Európskej únie. Väčšia oblasť s jednou menou - eurom - bude stabilizovať vývoj podnikových ziskov, čo bude mať za následok vyššie kurzy príslušných akciových spoločností. Z pohľadu burzy majú najväčší úžitok zo spoločných peňazí exportne orientované krajiny menovej únie. Vzhľadom na revalváciu marky a vývoznej orientácie najdôležitejších nemeckých koncernov nie je nijakým prekvapením, že prevažná väčšina špičkových nemeckých manažérov sa všetkými desiatimi zasadzuje za realizáciu jednotnej európskej meny.
Odložiť projekt spoločných peňazí?
Záverom knihy sa Holger Steltzner a Wolfram Weimer venujú problematike prípadného odročenia menovej únie. Konštatujú, že či naozaj euro uzrie svetlo sveta, uvidíme definitívne až v roku 1999. Aj keď už padlo politické rozhodnutie o jeho uskutočnení a aj keď už sú známe mnohé detaily spoločných peňazí, mnohí Európania ešte stále pochybujú o realizácii projektu jednotnej meny. Veď euro zoberie európskym národným vládam z rúk ich ústredný hospodársko-politický nástroj: riadiacu páku zvanú menová politika. Skeptici poukazujú na riziko, vyplývajúce zo slabej konjunktúry v západnej časti starého kontinentu, z obrovského štátneho zadlženia mnohých krajín, z vysokej nezamestnanosti a z gigantických problémov v oblasti dôchodkového a sociálneho zabezpečenia.
Odloženie menovej únie, opierajúce sa o paragraf 109 Maastrichtskej zmluvy, by si mnohí Európania mohli rýchlo vysvetliť ako začiatok konca európskeho integračného procesu na ekonomickom poli. Okrem toho by mnohé štáty mohli prestať so stabilizačnými opatreniami, konkrétne s úspornými krokmi sledujúcimi zníženie deficitu štátneho rozpočtu a kumulovaného štátneho zadlženia. Navyše, podľa autorov je otázne, či by odsun o rok, dva či tri priniesol Európanov akékoľvek výhody. A dlhšie odloženie by bolo všetko ostatné ako dôveryhodné. Každé odročenie by okrem toho malo na finančných trhoch za následok obrovské turbulencie. Pri prvých náznakoch odloženia eura by nastal gigantický pohyb od mäkkých k tvrdým národným menám. Pre Nemecko - a Európu - by to v konečnom dôsledku znamenalo revalváciu nemeckej marky. Voči nej by Bundesbanka musela bojovať zvýšením úrokovej miery, čo by malo za následok zníženie ekonomického rastu a razantný prepad kurzov na európskych burzách. Avšak, ako dôvodia Holger Steltzner a Wolfram Weimer, odročenie eura je "málo pravdepodobné". A dodávajú, že "stroskotanie tohto historicky jedinečného experimentu sa síce nedá vylúčiť, je však nepravdepodobné". Oproti tomu sa pravdepodobnosť jeho realizácie v posledných mesiacoch neustále zvyšuje. Argumentujú pritom nielen ekonomickými dôvodmi: "Politická vôľa je dostatočne silná na to, aby tento projekt teraz uskutočnil. Hospodárske rámcové podmienky nebudú zrejme nikdy lepšie, samodynamika konvergenčného procesu zaúčinkovala. E urópska menová únia sa blíži míľovými krokmi k svojmu uskutočneniu. Je načase, aby sme sa na to pripravili," uzatvárajú Holger Steltzner a Wolfram Weimer knihu "Čo príde, keď marka odíde", ktorú pred časom vydalo nakladateľstvo nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung.
