Spomienky na detstvo prežité v Brne sa stali podkladom pre Agathonikiadisov film Podzimní návrat. „Nejde o dôsledne autobiografický film,“ hovorí Agathonikiadis. „Objavuje sa tam, samozrejme, mnoho epizód, ktoré som sám zažil, ale išlo mi predovšetkým o pocit, ktorý zažíva človek, keď sa vracia niekam, kam už nepatrí.“ Jedným z dôležitých momentov, keď sa rozhodol pre film, bola skúsenosť, ktorú režisér získal pri návrate do Brna v deväťdesiatych rokoch: „V meste, kde som vyrástol, som býval v hoteli. Každá ulica sa volala inak, priatelia sa presťahovali, blúdil som. Musel som si kúpiť mapu, aby som sa tam mohol orientovať.“

Medzi Aténami a Brnom

Georgis Agathonikiadis putuje celý život medzi rodným Gréckom, kam sa pred dvadsiatimi rokmi vrátil, a Českou republikou, respektíve Moravou, kde vyrastal a študoval. „Je to film tiež o mne, ale skôr je to symbol duší tých detí, ktoré občianska vojna v Grécku koncom štyridsiatych rokov priviedla sem a ktoré sa učili žiť v dvoch svetoch.“

Gréckych utečencov bolo vtedy tritisíc; menej šťastné deti zostali v internátoch, iné tu vychovávali ich blízki - hrdinu filmu prarodičia, ktorí prišli s ďalšou vlnou exodu. Ten bol vyústením občianskej vojny v Grécku. „Doma sme mali v rámikoch množstvo fotografií našich príbuzných a medzi nimi bola jedna, na ktorej bol aj Stalin. Ako dieťa som žil v predstave, že je to jeden z mojich strýkov,“ povedal režisér.

„Starý otec bol idealista, keď rozprával o Grécku, často preháňal, všetko tam bolo väčšie, krajšie a sladšie. Chcel tak vo mne vzbudiť lásku k rodnej krajine. Žili sme dva životy a zmienená hranica medzi dvoma svetmi viedla cez prah domu. Jeden svet bol vonku a druhý doma. Zavreli sme dvere a boli sme v Grécku. Vyšli sme von a boli sme v úplne cudzej krajine,“ spomína režisér nostalgicky.

Tri frázy

Napokon nostalgia je vraj jeho osudom - najskôr sníval o Grécku, ktoré poznal iba z toho rozprávkového podania starého otca a až keď sa tam presídlil, objavil smútok po Československu.

Všetky z tých troch tisícok gréckych detí, ktoré vyrastali v Československu, dnes žijú po celom svete. A slovami jedného z nich - psychiatra zo Spojených štátov, popísal režisér podstatu gréckej povahy: „Priateľ mi pri prechádzke Aténami povedal, že psychoterapiu, za ktorú Amerika platí miliardy, má šťastné Grécko žijúce tancom a spevom, priamo na ulici zadarmo.“

Réžiu študoval Georgis Agathonikiadis na pražskej FAMU, mohli by sme povedať, že je z generácie Fera Feniča a Zdeňka Trošku, pre Podzimní návrat zvolil model prelínania dvoch časových rovín - zrelý muž prichádza z Grécka do Brna, aby odviezol ostatky svojich prarodičov, prechádza známymi brnianskymi zákutiami a prepadá sa do spomienok, ktoré tvoria nosnú časť filmu. V úlohe sprievodcu filmovým príbehom sa predstaví Jiří Bartoška, ktorý sa po grécky dohovorí troma frázami: „Viem pozdraviť a poďakovať - a ešte vlastne jásu, to je na zdravie.“

Film Podzimní návrat prešiel a ešte prejde množstvom filmových festivalov - Karlove Vary, Montreal, Denver, Göteborg a Solún. Potom ho čaká distribúcia v gréckych kinách.

Autor: Tomáš Karger, Praha