Raz, keď padal sneh, povedala stará mama chlapcovi: "Biele včielky sa roja."

"Aj ony majú kráľovnú?" opýtal sa chlapček, lebo z mnohých encyklopédií a náučných videokaziet vedel, že je to tak medzi naozajstnými včelami.

"Pravdaže majú," povedala stará mama. " Za zimných nocí preletuje mestskými ulicami a nazerá do oblokov. Od toho obloky tak čudne zamrznú, ani keby boli na nich kvety."

Deti vedeli samozrejme všetko o tom, ako vzniká mráz a vedeli si v knihách vyhľadať chemické procesy, ktoré sa pri zamŕzaní odohrávajú, ale nechceli starej mame kaziť radosť.

Raz prišiel Kay vo veľkých rukaviciach, s bobami na chrbte a zakričal Gerde rovno do ucha: "Idem sa sánkovať na námestie!" A už ho nebolo.

Na námestí sa najodvážnejší chlapci často priviazali o nejaký automobil, a dobrý kus cesty sa viezli za ním. Nebolo to také nebezpečné, ako to vyzerá, pretože na námestí bola pešia zóna a tých pár vozidiel, ktoré mali výnimku, jazdilo takmer krokom. Najmä teraz v zime, keď padal sneh a znovu zlyhali komunálne služby.

Práve, keď sa deti najlepšie hrali, prihnala sa veľká biela limuzína. Sedel v nej ktosi, zahalený do bieleho huňatého kožucha, s bielou huňatou čiapkou. Voz dvakrát obišiel námestie. Kay si k nemu rýchlo pripäl boby, a už sa viezol. Žena, ktorá šoférovala, priateľsky kývla Kayovi. Zdalo sa, že sa poznajú. Zakaždým, keď chcel Kay odopnúť boby, žena mu láskavo kývla, a tak Kay zostal sedieť. A tak prišli na koniec mesta. Zrazu začal padať sneh tak husto, že chlapček nevidel ani na krok. Usiloval sa rýchlo odopnúť šnúru od vozidla, ale šnúra sa nedala uvoľniť a boby leteli s vetrom opreteky. Kay stŕpol hrôzou, chcel sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku.

Na druhý deň písali noviny zasa niečo o únosoch detí, a tak radšej verme na zámky z chumeliaceho sa snehu, ktoré majú obloky a dvere z ostrých vetrov osvetlené polárnou žiarou, kde býva Snehová kráľovná a teraz aj malý Kay, ktorý skladá kusy ostrého, plochého ľadu a pokúša sa z nich zložiť slovo, ktoré si želá, a to slovo sa volá Večnosť.