va autobusu to nebola až taká do očí bijúca recesia. Za pomoci amerického zastupiteľského úradu a slovenských nevládnych organizácií sa na historické parlamentné voľby v Republike srbskej (RS) vybrala takmer stovka väčšinou veľmi mladých a nie príliš skúsených ľudí. Trojdňový intenzívny kurz z nich urobil inšpektorov (supervisors) nad priebehom volieb v službách Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Diplomatické poslanie v službách významnej medzinárodnej inštitúcie, pre našinca nezanedbateľný "žold" (z ktorého si však platil sám všetky výdavky okrem cestovného), a navyše príchuť dobrodružstva. Školský výlet - smer mínové polia - začínam s lízankou v ústach.

Slota ako Šešelj

Srbi, ktorých sme stretli v Bosne, sa cítia byť so Slovákmi spriaznení. Hovoríme podobným jazykom, máme podobné neresti a komplexy. Podobných politikov (niektorých). Srbi navyše potrebujú spriaznené duše viac než ktokoľvek iný vo východnej Európe. Sú sami. O bosnianskych Srbov nik nestojí, pokladajú ich za národ vojnových štváčov a zabijakov. Oni sami sa cítia byť obeťami západnej propagandy. A Slováka sa opýtajú: Ako ste sa mohli rozdeliť s Čechmi bez vojny?

Aká škoda, že ste aj vy nemali vojnu - to bola prvá veta, ktorú mi povedal "môj" šéf volebnej komisie Goran na chodbe základnej školy, kde sa predsedovia volebných komisií pripravovali na voľby. Neskôr som mala možnosť zistiť, že Goran rozpráva vtipy zásadne s vážnou tvárou - tak neviem, bol to vtip, či nebol? Srbi sa vypytujú, koľko bolo Čechov a koľko Slovákov. Koľko Maďarov žije na Slovensku a ktoré územie obývajú. Vypytujú sa, ako sme vyriešili pohraničné spory, a čudujú sa, že prakticky žiadne neboli. Miestni ľudia sa vypytujú na Jána Slotu - ten sa predsa priatelí s ich politickými idolom, ultranacionalistom Vojislavom Šešeljom. Len, na rozdiel od Šešelja, ešte nemal to šťastie viesť v mene záchrany svojho národa nejakú tú paramilitantnú jednotku, ani nie je na zozname vojnových zločincov amerického ministerstva zahraničných vecí.

Čo je však pre nás ultra, v meradlách Republiky srbskej znamená normálny priemer. V meste Brčku, kde časť výpravy slovenských inšpektorov nakoniec zakotvila, bolo to, čo u nás nazývame nacionalizmom, normou. Každý tu miluje svoj národ, každý cíti odpor k cudzincom, ktorí hrajú na Balkáne svoje veľmocenské hry. Srbi nechcú nič iné než svoje Srbsko, aby v ňom mohli pokojne žiť. Podľa možnosti nerušení nijakými cudzincami. Národná pesnička, ktorú pred voľbami do omrzenia hrala miestna štátna rozhlasová stanica, vyzývala do boja proti dušmanom, teda nepriateľom. Chorvátom. Moslimom. Bosniakom. Juhoslovanom. Nemcom. Američanom...?

To je Balkán, krčí plecami člen volebnej komisie Miroslav, päťdesiatnik s bystrými očkami, ktorý sa živo zaujíma o Slotu a rozdelenie Československa, keď odpovedá na otázku, či bude v Bosne ešte vojna. Tie isté slová počujem v ten večer z úst môjho prekladateľa Sašu, osemnásťročného maturanta, ktorý sa momentálne poflakuje a čaká na povolávací rozkaz. Saša sa chvíľu pokúša so zjavnou nechuťou vymotať zo spletitých balkánskych dejín, až dospeje ku známej pesničke o mocnostiach, ktoré tu hrajú svoje mocenské hry. Tu, v bare uprostred Brčka, to znie celkom vierohodne. Ulicami mesta, ktoré si inak žije životom na nerozoznanie od podobných miest v celej Európe (tovaru v obchodoch pribúda, čierny obchod prekvitá, píše sa v informačnej správe Európskej komisie), prechádza konvojček troch ľahko obrnených vozidiel SFOR. Cudzinci. Američania.

Ale zabíjanie tu predsa nezačali cudzie veľmoci. Krčia plecami. Miroslav, Goran, Saša... Balkán je komplikované miesto. Nikto však už nechce vojnu, hovoria. Vojny majú všetci "po hrdlo" - vraj aj niektorí hrdlorezi. Cudzinci však zatiaľ nemajú odvahu, odborne povedané, politickú vôľu, niektorých vybraných hrdlorezov, ktorí sa dostali na zoznamy haagskeho tribunálu, odchytiť. Domáci o nich nehovoria. Ale nedajú si ich. Portrét Radovana Karadžiča visí nad hlavou sympatickej mladej telefonistky na miestnej pošte. Samolepky na sklách výkladov so zachmúreným "kukučom" bývalého psychiatra a spisovateľa a s nápisom v angličtine Don`t touch him nezmyje ani vytrvalé novembrové mrholenie. Výstraha cudzincom.

Brčko

Brčko bolo pred vojnou prosperujúcim centrom Posávska. Podľa údajov z roku 1991 bývalo v meste a okolí 88 tisíc ľudí, z toho 44 percent Bosniakov (Moslimov), 25 percent Chorvátov, 20 percent Srbov a 11 percent iných. Podľa údajov zo septembra 1997 obýva to isté územie 25 až 30 tisíc Srbov a niekoľko stoviek Bosniakov, predovšetkým starších ľudí a ľudí zo zmiešaných rodín. Mesto má pre Republiku srbsku veľký strategický význam - leží len v 5-6 km úzkom páse, ktorý spája východnú a západnú časť RS, medzi chorvátskym územím a územím bosnianskej federácie. V čase vojny bolo etnicky vyčistené - neznámy počet obyvateľov zahynul v roku 1992 pri krvavých pouličných bojoch. Ďalší boli vyvraždení v okolitých dedinách. Asi 26 tisíc Bosniakov ušlo na územie dnešnej federácie. Mesto opustilo aj približne 9000 Chorvátov. Hovorí sa o masových hroboch asi s 3000 telami, dokonca kolujú povesti o 12 tisíc mŕtvych, ktorých telá vraj mali rozomlieť v miestnej továrni na mäsové konzervy a vysypať do Sávy. Srbi, ktorí dnes obývajú Brčko, sú takmer spolovice presídlencami (utečencami) z oblasti Sarajeva.

Budova miestneho OBSE pripomína dva dni pred voľbami úľ plný usilovných observers, supervisors, trainers, prípadne miestnych, a preto o niečo uvoľnenejších interpretors a drivers. Inšpektori majú pasy všetkých možných štátov, sú všetkých možných vekových i sociálnych skupín. Bývalí vojenskí pozorovatelia z Poľska a Česka. Starý pán - americký diplomat v dôchodku. Právnik z malého mestečka v Ohiu. Profesorka politológie. Daňový úradník z Dublinu. Litovská administratívna pracovníčka. Švédka, ktorá chce pomôcť financovať v Brčku domov dôchodcov. Záhadná grécka kráska, ktorá sa preslávila tým, že urobila v hoteli škandál pre nedostatočnú teplotu vody. Talianky. Rumuni. Americká Kurdka. Americká Indka (ustavične kládla otázky, za čo si od svojich krajanov vyslúžila prívlastok pain in neck). Školenie prebieha v zle vykurovanom kultúrnom dome: krátky exkurz do demografickej, politickej a zemepisnej situácie. Pravidlá a predpisy spojené s voľbami. Zákazy, nariadenia, vymedzenia. Niektoré sa menia zo dňa na deň, niektoré napodiv nie. Zložité vypisovanie formulárov a presne predpísaná procedúra balenia a pečatenia volebného materiálu. Z oficiálnych úst dostávame neoficiálne praktické rady typu "volebnú knihu aj tak nikto nečíta", či "ak vám chýba transportation form, vyrobte si ho" , "ak vám chýba pečať, zalepte balík s volebnými lístkami lepiacou páskou a označte vlastným podpisom". Výuku korení bleskový rýchlokurz používania vysielačiek a výstraha pred Srbmi za volantom ( AK NIEKDE ZOMRIETE, TAK TO BUDE NA CESTE!), mínami, omrzlinami. Miestni členovia volebných komisií a naši prekladatelia absolvovali rovnaké školenie a dobre vedia ako voliť - pravda sa však ukáže až v Deň V.

Deň V: Nema problema

Moja volebná stanica sú dve malé, zrejme oddávna čisto srbské dedinky 25 km juhovýchodne od Brčka. Srbský vodič Miljan mi píše na okraj bloku ich mená - Ražljevo a Krbeti - a flegmatickým posunkom uisťuje, že "sve bude dobro". Keď som objekty, v ktorých strávim postupne sobotu a nedeľu, videla po prvý raz, mala som isté pochybnosti. Ražljevo: prázdna budova predvojnového miestneho úradu - nijaký nábytok, diera v stene, vybité okno. Krbeti: posledných 150 metrov sa brodíme blatom, pretože cesta je nezjazdná. Svieti slniečko, krátime si cestu poľom a porušujeme prísny zákaz vykročiť mimo cesty vzhľadom na nebezpečenstvo mín, ktorý inšpektorom dôrazne kládol na srdce americký seržant Moore zo základne SFOR pri Brčku, nazývanej McGovern. Saša a Miljan len krútia hlavami - aké míny? Neobývaná kuča s dlážkou pokrytou vtáčím trusom a s rozbitým oknom, zato s pieckou, ktorá vzbudzuje nejasnú nádej. "Sú to ich voľby - keď to nedajú do poriadku, zavolaj a voľby zrušíme," odpálil ma senior supervisor Tony, bývalý britský výsadkár so skúsenosťou zo Severného Írska. Trasiem sa len pri pomyslení, že budem musieť použiť tú príšernú vec menom autovysielačka. A ako sa asi zatvári Goran, miestny podnikateľ, stúpenec Srbskej demokratickej strany a ostrieľaný predseda volebnej komisie, keď mu budem rušiť voľby?

V sobotu ráno je však v kuči zakúrené, na dvoch drevených laviciach ležia deky a diery v stene upchali novinami. Prišli sme, samozrejme, priskoro - Goran si je zjavne istý, že miestnosť sa dá pripraviť za desať minút. Sotva stoja plenty, do miestnosti sa valia prví voliči. Tento víkend ich príde viac ako tristopäťdesiat - všetko Srbi, miestni starousadlíci, nijakí presídlenci. Niektorí z nich chcú voliť za svojich chorých a odcestovaných príbuzných - spomínam si na zlatú radu, ktorá je nad všetky príručky z volebného manuálu: Riaďte sa vlastným rozumom, konečné rozhodnutie nechajte na svojom predsedovi. A každý incident zapíšte do volebnej knihy (ktorú - vraj - aj tak nikto nečíta).

Volebná idylka sa napokon niesla v znamení susedských debatných krúžkov a výdatného občerstvenia, ktoré postupne zaistili tri najsilnejšie miestne strany - srbskí demokrati, Šešeljovi radikáli a socialisti. Volebná účasť dosiahla 89 percent a mohla byť aj sto, a možno aj stopäťpercentná, keby som Goranovi a jeho druhom povolila odvoliť za tých, ktorí neprišli, ako ma o to boli požiadali. Jediný sporný moment volieb - čo s ľuďmi, ktorí žijú v mieste volebnej stanice, ale nie sú v registri voličov. Zatiaľ čo komisia im chcela automaticky vydať špeciálne označené volebné lístky, ktoré mali potom v zalepených obálkach s údajmi o voličovi putovať na posúdenie do Sarajeva, inšpektori OBSE mali inštrukcie posielať týchto ľudí voliť tam, kde volili počas komunálnych volieb v septembri. Veci sme si veľmi rýchlo vyjasnili i vďaka Sašovi, z ktorého sa vykľul skutočný interpretor, ba priam diplomat. Iné volebné stanice však nemali to šťastie - zmätky v zoznamoch boli miestami takého rozsahu, že často oprávnene rozhnevaní voliči nešetrili nadávkami a vyhrážkami i na adresu inšpektorov OBSE.

Keď sa už i druhý Deň V chýlil ku koncu, spoločnosť ľudí v zadymenej kuči v Krbeti bola bohatšia o dvoch podriemkavajúcich srbských policajtov. Po uzavretí volebnej miestnosti sa ukázalo, že členov komisie okrem počítania hlasov nezaujíma nič. Zato počítanie im šlo excelentne. K spokojnosti jej predsedu zvíťazila Srbská demokratická strana. Druhí boli radikáli Vojislava Šešelja, tretí socialisti. "Plavšička" má len šestnásť, opakoval Goran a ostatní spokojne pokyvovali hlavami.

Vypĺňanie formulárov a balenie citlivého materiálu trvalo inšpektorke a novopečenému diplomatickému talentu asi dve hodiny. V tom čase už boli mnohí členovia komisie a pozorovatelia z miestnych politických strán riadne pod parou. Ultrafialové lampy, ktorými komisia kontrolovala atramentové značky na pravej ruke voličov, perá, farebné značkovače, nožnice, ba aj kartónová škatuľa od autorádia medzitým zmizli. Zostali len šťastné tváre mužov, ktorí nakoniec zinkasovali svoje honoráre od OBSE, rovnajúce sa pomaly priemernému mesačnému príjmu v Brčku, a vytratili sa do zablatenej tmy.

Zostala som sama s Miljanom, Sašom, Miroslavom-členom komisie, ktorý ma sprevádzal do volebného skladu v meste, dvoma bielymi zapečatenými vrecami, označenými transportačným kódom, ktoré povezú vojaci SFOR na sčítanie hlasov do Sarajeva. A s darčekom - taškou sladkých domácich jabĺk. Register voličov Brčka a okolia, ktorý požičala OBSE volebným komisiám na pomoc v druhý deň volieb a v ktorom bol zoznam všetkých voličov Brčka a okolia s rodnými číslami, registračnými číslami voličov a miestom, kde volili v septembri, zmizol tiež. Zostala chuť jabĺk a Miljanove veľké detské oči, keď mi po srbsky povedal, že UV lampy ukradol - miestny policajt.

Kto však potiahol register?

Nemôžeme a nechceme

Republika srbska je izolovaný útvar uprostred územia bývalej Juhoslávie. Na východe hraničí s "juhoslovanským" Srbskom, teda so Srbskou republikou, ktorá je súčasťou dnešnej srbsko-čiernohorskej Juhoslávie. To je jediné územie, kam môžu bosnianski Srbi vycestovať - nemajú totiž pasy, len miestne identifikačné preukazy. Avšak tí šťastlivci, ktorí majú jedného z rodičov napríklad chorvátskeho pôvodu, môžu získať pasy a cestovať "až" do Nemecka. Ďalšou šancou je získať juhoslovanský pas - tento špás vraj stojí tisíc mariek plus štrapáciu po úradoch. Miljanovo dievča Neša má chorvátsku mamičku a chodí za prácou do Nemecka. Neviem, čo tam robí, sucho konštatuje Miljan. Nestarám sa o to, dodáva nevierohodne. Za svojím dievčaťom nemôže. A nechce - ako tvrdí. Načo chcieť to, čo nemôžeme mať? Prestrašene odmieta kamarátske pozvanie "na revanš" do reštaurácie v chorvátskej Gunji, za most cez Sávu - prirodzenú hranicu medzi Chorvátskom a RS. Dnes je tam rozlúčková večera pre ľudí z OBSE. "Oni by ma tam..." skríži zápästia v jednoznačnom geste. "Oni" sú Chorváti. "Prečo, si vari vojnový zločinec?" pýtam sa nie príliš duchaplne. Rýchlo pokrúti hlavou. "My tam nechodíme. Nemôžeme. A nechceme."

BAŠA JAVŮRKOVÁ, Brčko-Bratislava

(Autorka bola inšpektorkou OBSE počas parlamentných volieb v Republike srbskej v Bosne a Hercegovine.)

P. S. : Parlamentné voľby v Republike srbskej pripravila OBSE v rekordne krátkom čase s úmyslom podporiť vyriešenie sporu medzi dvoma mocenskými centrami predstavovanými pre Západ prijateľnou prezidentkou Biljanou Plavšičovou a srbským zástupcom v kolektívnom prezídiu Bosny a Hercegoviny, stúpencom Radovana Karadžiča Momčilom Krajišnikom. Podľa predbežných neoficiálnych výsledkov utrpela Plavšičová porážku. Srbi dali svoj hlas karadžičovskej Srbskej demokratickej strane, stúpla aj obľuba Srbskej radikálnej strany Vojislava Šešelja. Spor zrejme rozotnú až voľby hlavy "štátu", plánované na jar 1998.