ho parlamentu Ahmad Kurája iba sucho vyhlásil, že Izrael by sa mal stiahnuť z prinajmenšom 62 percent palestínskych území. Takýmto reakciám sa niet čo čudovať. Izraelský návrh totiž znamená stiahnutie židovských vojakov iba zo šiestich až ôsmich percent území. A ako poznamenal Kurája, širší odsun predpokladali už skôr podpísané izraelsko-palestínske dohody z rokov 1993 a 1995. Lenže vláda Benjamina Netanjahua nejaví od svojho príchodu k moci veľkú chuť plniť záväzky predchádzajúcich vlád Jicchaka Rabina a Šimona Peresa.
Celý mierový proces na Blízkom východe sa točí v akomsi začarovanom bludnom kruhu. Netanjahuova vláda podmieňuje akékoľvek ústupky Palestínčanom - vrátane uskutočnenia spomínaného odsunu - účinnou snahou palestínskych orgánov o potlačenie fundamentalistických teroristických organizácií. Lenže Arafatovej administratíve sa len ťažko bojuje proti palestínskym radikálom v situácii, keď súčasná izraelská vláda nedodržiava podpísané dohody. To totiž nahráva do karát extrémistom, nesúhlasiacim s mierovým vyjednávaním so židovským štátom. Neochota izraelskej vlády plniť dohody podpísané s OOP tak znižuje popularitu Jásira Arafata a zvyšuje popularitu jeho odporcov. Arafatova OOP je tak tlačená k múru z dvoch strán a v snahe nestratiť úplne podporu palestínskeho obyvateľstva miesto tvrdého postupu voči islamským fundamentalistom a ďalším extrémistom stupňuje radšej rétorické útoky proti Izraelu.
Z tohoto bludného kruhu zatiaľ nevidno žiadnu únikovú cestu. Ani jedna zo zúčastnených strán nie je veľmi ochotná urobiť prvý ústretový krok a vziať tak na seba určité riziko. Lenže v takom prípade hrozí, že sa blízkovýchodný bludný kruh zmení na špirálu, ktorá namiesto k mierovému vyriešeniu konfliktu povedie k vystupňovaniu napätia a k ďalšiemu krviprelievaniu v tejto oblasti.
