FOTO - TASR/AP

Šéfredaktor denníka Hewad Daily, 39-ročný Adžurundin Ekbal, mi ani neodpovedal na pozdrav, keď počul, že som z „Čekistanu,“ ktorý je v Afganistane stále známy ako Československo. Pobúrene a pateticky zvolal: „Okamžite napíšte, nech sa všetci tí naši darmožráči vrátia domov a začnú niečo robiť pre svoju vlasť.“

Adžurundin sa triasol od zimy, posmrkával, a pretože Afganci nepoznajú vreckovku, pomáhal si rukávom. Sedel vo svojej pracovni na druhom poschodí tlačiarne bez okien, kúrenia a elektriny. Brodil sa v horách starých novín, hlavu mal omotanú starou šatkou, spod ktorej vykukoval veľmi neupravený účes a nadával.

„Vrátil som sa pred 37 dňami po piatich rokoch z Pakistanu domov, aby som dal dokopy tieto noviny, v ktorých som kedysi pracoval, a ostatní si sedia v teple v Európe a v Amerike. Ja viem, že mnoho novinárov študovalo v Prahe a kde sú teraz?“ Povydávali sa, poženili a je im jedno, že v Afganistane dnes normálne nevychádzajú ani jedny noviny. To nemá vo svete obdoby.

Denník Hewad (krajina) má síce v názve slovo daily, ale časy, keď bol skutočne denníkom, sú dávno preč. Teraz je to občasník. Vychádza vtedy, keď je elektrina a keď prastará tlačiareň ruskej výroby nie je zamrznutá alebo nenamazaná alebo jednoducho neštrajkuje.

Afganistan je krajinou bez oznamovacích prostriedkov. Človeka, ktorý si číta v hromadnom dopravnom prostriedku dennú tlač, tu nenájdete z dvoch dôvodov: po prvé neexistuje verejná hromadná doprava, po druhé nevychádzajú pravidelne žiadne noviny. Pritom ešte pred niekoľkými rokmi mala svoje noviny každá provincia. V Kábule dokonca vychádzal jeden denník a jeden dvojmesačník v angličtine.

Redakcia Kabul Times sa dnes opäť snaží dať dokopy aspoň toľko ľudí, aby stačili preložiť vládne uznesenia a prepísať ich na stroji. Počítače sú zatiaľ nepotrebné, pretože dodávky elektrickej energie sa vzhľadom na sucho budú i naďalej obmedzovať.

Ľudia sa tvária, ako by oznamovacie prostriedky ani nepotrebovali. Informácie sa šíria rovnako ako pred vynálezom písma - ústne od ucha k uchu, čo spôsobuje ich značnú deformáciu. Ak v Džalalabáde očitý svedok oznámi dvadsať obetí bombardovania, než novinka príde na opačný koniec krajiny do Herátu, je zabitých 250.

Zárodky plnohodnotných oznamovacích prostriedkov sa však predsa len objavujú. Okrem denníka Hewad písanom v jazyku Paštunov sa občas na miestnom trhovisku objavia chlapci s druhými a poslednými novinami vychádzajúcimi v hlavnom meste v afganskej perzštine Anís.

Veľký záujem o noviny nikto neprejavuje. Päťsto afgáni (0,02 centa) je pre mnohých príliš vysoká cena za kus papiera.

Hewad vychádzal i za talibov, ktorí zakázali len televíziu a hudobné programy v rozhlase. Noviny povolené boli, len sa v nich nesmeli objavovať fotografie živých bytostí.

„Noviny majú budúcnosť,“ tvrdí šéfredaktor Ekbal. „Raz, až budú mať ľudia čo do úst, zavediem aj kultúrnu rubriku a módu,“ hovorí a snaží sa prilepiť igelitovú tašku na dieru do komína, ktorou mu do kancelárie nepredstaviteľne fúka.

Konkurencie rozhlasu a televízie, ktorá začala vysielať v novembri po piatich rokoch, sa nebojí. „Kto si dnes môže kúpiť debnu alebo rádio! Napríklad ja nie. No a v novinách budeme publikovať informácie, aký závod začal zase výrobu, kde opäť začali dávať mzdy, kde sa rozdáva humanitárna pomoc - to sú pre našich ľudí správy životne dôležité.“

Autor: PRE SME - Petra Procházková, agentúra Epicentrum, Kábul