"Ako veľké potešenie, v ktorom majú prsty hlavne moji spoluhráči a herný prejav Trnavy."
# Keď sa u nás niekomu dlhodobejšie darí, a platí to aj vo futbale, ľudia mu zvyknú buď závidieť, alebo jeho úspechy bagatelizovať či zjednodušovať. Z tohto pohľadu, aká bola vôbec cesta za vašimi pätnástimi jesennými gólmi?
"Veľmi náročná, lebo tri mesiace som mal rozhádzaný program. Snažil som sa udržať si akú-takú formu a robil som všetko pre to, aby som sa niekam dostal. Bol som totiž stopercentne presvedčený a rozhodnutý, že z Interu odídem. Nemal som však žiadnu prípravu, veľa som cestoval a rokoval okolo môjho nového pracoviska. Preto si veľmi vážim to, čo som vlastne dosiahol."
# Vákuum medzi prechodom z Interu do Trnavy malo za následok nielen vašu futbalovú, ale aj osobnú krízu. Môžete s odstupom času prezradiť, čo vás vyburcovalo k nevídanej hernej i streleckej jesennej pohode i odskočeniu si aj do reprezentácie?
"Každý človek má určitú vieru v seba samého. Ja som neraz spadol na hubu, najmä po zraneniach. Toto bola v poradí už tretia rana, ktorá ma zložila na kolená. Tretíkrát som sa pozviechal a beriem to nie ako zadosťučinenie, ale ako fakt, ktorý prináša život."
# Bol to teda aj akýsi pokus o vnútorný očistec, pri ktorom chcel Luhový dokázať, že strieľať góly zabudnúť nemohol?
"V mojom veku v žiadnom prípade nepatrím do starého železa. Samozrejme, že ľudia očakávali, ako sa s tým Luhový vyrovná, alebo že asi skončí s futbalom. Ja som to však zvládol veľmi dobre."
# Môžete dešifrovať, kto vám vtedy najviac pomohol?
"V prvom rade pochopenie rodiny a v neposlednom, už v hodine dvanástej, mi pomohla predovšetkým Trnava. Iniciátorom bol tréner Galis, ktorý mi podal pomocnú ruku a povedal: "Poď, Ľubo, ja ťa chcem." Za to sa mu musím dnes, aj keď predčasne, poďakovať. Rovnako všetci ľudia, ktorí v Spartaku robia, mi od začiatku verili a pre mňa to bolo zaväzujúce. Sľúbil som im, že neprestúpim inam."
# Jesenný gólový rázny krok teraz pribrzdí takmer štvormesačná zimná prestávka. Z vašich bohatých skúseností viete vydedukovať, či vám prípravné obdobie zvykne pomôcť alebo naopak, pribrzdiť v streleckom rozlete?
"U každého futbalistu je to individuálne, lebo každý sa s tým musí vysporiadať úplne sám. Podstatné pre mňa i Trnavu bude, aby sme si v zime udržali víťazného ducha v mužstve. Aby sa nabudil kolektívny, kamarátsky duch mužstva, ktoré má jeden spoločný cieľ a chce za ním na jar ísť. Keď sa nám to v príprave podarí, potom nemám strach, že nedosiahneme najvyššiu métu."
# Z trnavských tridsiatich štyroch gólov ste strelili takmer polovicu. Čo myslel tréner Galis vyhlásením, že by privítal, keby góly v mužstve strieľali aj iní..."
"Spoliehať sa na to, že len Luhový vyhrá zápas, je absurdné. Prídu aj na mňa, respektíve v jeseni už prišli zápasy, keď som nebol úplne fit. Vtedy musia zasa potiahnuť mužstvo iní. Na to narážal pán Galis."
# Kanonieri mávajú ťažký život. Sú obrancovia, ktorí ich bránia tesne a tvrdo, ale pritom fér, ale sú aj takí, ktorí cieľavedome poľujú na ich vzácne nohy. Akú sú vaše skúsenosti zo Superligy?
"Po úvodných kolách, v ktorých som nastrieľal dosť gólov, si už na mňa dávali väčší pozor a zvyčajne sa uchyľovali k osobnej obrane. To býva pre každého útočníka nepríjemné. Ak hrajú proti mne tvrdo, agresívne, ale nie zákerne, dokážem sa s nimi popasovať. Úspech mi zaručí len premieňanie šancí. A tých môže byť za zápas iba jedna-dve. Ak dokážem rozhodnúť ťažký zápas z minima šancí, cením si to viac, ako keď niekoho rozmlátite šesť nula a keď je už na kolenách, strelíte mu štyri góly."
# Kanonieri, a vy ste to tiež povedali už v úvode, zvyknú tvrdiť, že na ich góloch má zásluhu celé mužstvo alebo v konkrétnych situáciách konkrétni spoluhráči. Kde je potom miera kvalít strelca? V čom spočíva? Veď dvadsať minút po zápase alebo na druhý deň si divák nepamätá, kto na gól prihrával, ale kto ho dal...
"Veľmi dobrá otázka. Je to určité pochopenie dvoch hráčov, ktorí vedia hrať futbal. Ja mám v Trnave okolo seba hráčov, ktorí ho vedia hrať. Lebo sú futbalisti, ktorí môžu mať kondíciu a behať do úplného vyčerpania, ale keď nemajú cit pre prihrávku, odhad vzdialenosti, priestorovú otrientáciu, futbal sa hrať nenaučia. Keď sa stretnú na ihrisku dvaja či viacerí, ktorí to všetko dokážu, potom to ide. To je prípad súčasnej Trnavy."
