úlohe politickej strany, len ťažko orientujú. Spomínam si, aké rozpaky medzi nimi vyvolalo tvrdenie D. Macušku, že trinásťtisíc podpisov je menej ako desaťtisíc, ako nechápavo počúvali táranie večného lokaja vždy tej správnej politickej strany, že špičkoví herci sú vlastne treťotriedni umelci. Teraz krútia hlavou nad výrokom prokurátora, podľa ktorého sa ktorási časť referenda mala zachrániť neplatnými hlasovacími lístkami. Nám starším je všetko jasné, obnovila sa vedúca úloha strany, o všetkom sa opäť rozhoduje v kuloároch víťaznej politickej strany a kto chce mať pokoj, mal by to rešpektovať. Nás zase trochu mýli, že túto vedúcu úlohu už nemá zabezpečovať článok ústavy, ale materiálne vlastnenie krajiny. Len ťažko si zvykáme, že táto snaha prináša únosy, vydieranie, vyberanie výpalného, zastrašovanie a samozrejme už zase aj odolávanie vplyvu demokratického sveta, ktorý pre takéto praktiky nemá pochopenie. Lenže demokratická správa vecí verejných, pevné a nedotknuteľné postavenie opozície v politicko-spoločenskom systéme, nezávislá kontrola všetkého, čo súvisí so správou štátu, zdravé hospodárske prostredie bez politického protekcionizmu a verejnoprávna televízia rovnako prezentujúca názory vládnucich i opozície, to nie sú výmysly nepriateľov Slovenska. Sú to spoločenské zákonitosti umožňujúce lepší, dôstojnejší život, o akom rozmýšľali aj naši predkovia. Vyjadrením takýchto túžob v minulom storočí bola snaha o národnú emancipáciu, ale dnes to už nestačí, treba k tomu pridať i demokratickú správu veci verejných, no a naši potomkovia budú iste ďalej hľadať nové spoločenské zákonitosti, ktoré im umožnia žiť v ešte lepšom, spravodlivejšom svete. Vidieť v tomto vývoji akési protislovenské spiknutie je nekonečne hlúpe, veľmi to pripomína protizápadné štvanie propagandy z čias reálneho socializmu.