ch. Ďakovať môže neschopnosti vlastných topfunkcionárov a politikom.
Tatranská univerziáda 1998 mala veľmi dobrý ohlas vo svete, ale radšej keby nebola. Aj cez ňu si totiž od predminulých volieb nová moc vybavuje účty s predchádzajúcou Mečiarovou mocou a darí sa jej to asi tak ako v prípade únosu Kováčovho syna.
Nie je vám ľúto, že v exekúcii, ktorú inicioval štát, prišiel najväčší športový spolok o tatranský hotel FIS a príde aj o bojnické Športcentrum? pýtali sme sa predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, keď nás pozval na neformálne stretnutie s médiami po tom, ako nedávno dobehol do cieľa národného behu z Devína do Bratislavy. Pokrčil plecami: Ak sa to deje v súlade so zákonom...
V súlade so zákonom možno. So zdravým rozumom však sotva.
Premiér si myslí, že budúcnosť patrí športoviskám na prísne privátnej báze. Keď sa niečo končí, aj sa niečo začína. Ako príklad nového vníma Národné tenisové centrum. Je samonosné, tvrdil, nepýta na prevádzku, núka šancu talentom. To, že dve tretiny financií na jeho výstavbu (300 miliónov) dal štát, že ho nevlastní privátny sektor, ale športový spolok (tenisový zväz) a ten ziskom z prevádzky (z koľkých percent športovej?) dokáže splácať úroky, ale nie istinu úveru, ktorý si musel na dostavbu haly vziať od banky a založiť ju v nej, predseda vlády buď nevie, alebo to zámerne zamlčal.
Politici s obľubou robia z iných hlupákov. Minister financií údajne sľúbil, že o peniaze, ktoré získa z exekúcie športového majetku, navýši športu jeho rozpočet. Nech radšej za tých 130 miliónov skúsi postaviť všešportové centrum. Ale to by mu musel pomôcť David Coperfield.
Štát pustil športu žilu. Že vlastne sám sebe, to politikom tradične dôjde ako posledným. Ich ešte nikto nikdy nevyzliekol do spodkov.
