Historik Jozef Jablonický. FOTO SME - PAVOL MAJER
O konci 2. svetovej vojny na Slovensku sme sa rozprávali s historikom JOZEFOM JABLONICKÝM. Pred rokom 1989 patril medzi historikov, ktorí nesmeli publikovať. Komunistický režim mu vyčítal odlišný pohľad na SNP, ako mala vtedajšia oficiálna historiografia. Jablonický na rozdiel od nej zdôrazňoval kľúčový podiel slovenskej armády a demokratického odboja na organizácii Povstania. Komunisti túto zásluhu po vojne pripisovali iba sebe.
V Maďarsku prebehla vášnivá diskusia, či udalosti z jari 1945 možno nazvať oslobodením, alebo prechodom ku komunistickej diktatúre. Historické súvislosti u nás sú iné, ale predsa, myslíte si, že sme boli oslobodení?
Jednoznačne to bolo oslobodenie. Iste už vtedy tu boli korene novej diktatúry, ale mocenský zvrat nastal až vo februári 1948. Že sa to potom otočilo troška ináč, je už iná kapitola. Maďarsko bolo v inej situácii, oni boli porazení. Pamätám si, že ruskí vojaci radi nosili metále za dobytie Budapešti či Viedne. Tie mestá boli dobyté. Na druhej strane dostávali vyznamenania napríklad za oslobodenie Prahy. Maďarsko bol vo vojne porazený štát. Tak s ním aj bola podpísaná mierová zmluva.
Aj my sme Nemecko väčšinu vojny podporovali. Prečo patríme medzi víťazné štáty?
Nepochybne za to môže Slovenské národné povstanie. Ale aj keby k nemu nedošlo, bola tu exilová československá vláda v Londýne, ktorú reprezentoval prezident Edvard Beneš. Tá bola v koalícii antifašistických štátov. Takže my by sme boli na strane víťazov, aj keby sme to Povstanie nemali. SNP bolo rukolapným dôkazom, že sa vzchopili domáce sily a urobili protifašistickú akciu a vošlo do dejín. Preto je to aj náš štátny sviatok.
Zaslúžili sme si byť víťazmi?
Ale áno. Slováci bojovali na východe aj západe.
Ale bojovali sme aj proti spojencom.
To áno, ale USA nikdy neuznali vojnovú vládu a keďže ju neuznali, neuznali ju ani ako vojnovú stranu. Amerika uznávala československú exilovú vládu. Sovietska vláda, ktorá uznala slovenský štát, sa potom tvárila, ako keby to nebolo a uznala kontinuitu.
Keď sa v súvislosti s 2. svetovou vojnou hovorí o Slovensku, spomenie sa SNP a potom zrazu prišlo oslobodenie. Ako keby sa medzitým nič nestalo. Aký bol vývoj po potlačení Povstania?
Predovšetkým sme sa stali územím okupovaným nemeckou armádou. V horách pokračovali partizánske akcie. To bolo pokračovanie odporu. Okrem toho tu bolo to, čomu hovoríme košické obdobie slovenských národných orgánov. Keď Rusi postupne oslobodzovali Slovensko, išli od východu na západ, preto sa nové orgány etablovali v Košiciach, ktoré boli za vojny maďarské. V Košiciach potom sídlil až do mája Beneš aj vláda.
Ako Slovensko pocítilo prechod frontu?
Projektanti Povstania mali predstavu, že vojna sa Slovensku vyhne. Chceli otvoriť karpatské priesmyky Rusom s tým, že sa presunú až na rakúske hranice. Trvalo to však celé mesiace. Vojnu pocítilo najmä východné Slovensko. Začalo to karpatsko-duklianskou operáciou. Rusi mali dobré skúsenosti s vojenskými operáciami na rovine. Ale u nás sú hory a tie sa dajú dobre brániť, takže sa to dlho vlieklo a najmä východné Slovensko bolo veľmi poškodené. Napriek tomu tu však neprebiehali také boje, ako napríklad o Prusko či Berlín. Slovensko bolo predovšetkým vydrancované. Armády museli troviť miestne zdroje. Nastal veľký úbytok dobytka a podobne. Z toho potom vyplývali veľké zásobovacie ťažkosti. Keď Nemci ustupovali, rušili železnice, mosty, viadukty a cesty. Slovensko bolo veľmi poškodené ekonomicky. Jediná trať, ktorá bola hneď uvedená do prevádzky, bola Trnava - Sereď. V roku 1945 sa všade stavali drevené mosty. Povereníkom dopravy bol vtedy Gustáv Husák.
Terén u nás nie je taký vhodný na ofenzívne akcie ako na rovinatom severe v Poľsku a na juhu v Maďarsku. To boli aj dva strategické smery, ktorými sa Sovieti blížili k Nemecku. Prečo sa Slovensku jednoducho po potlačení Povstania nevyhli?
Oni išli tými dvoma smermi, ale nemohli zostať hlboko v tyle územia pod nemeckou kontrolou. Keď sa pozriete na priebeh vojenských operácií, tak si všimnete, že v karpatskom priestore prebiehali pomalšie ako inde.
Nemci počas ústupových bojov často vyhlásili dôležité mestá za pevnosti, ktoré potom úporne bránili. Úplným zničením na to napríklad doplatila Budapešť. Za pevnosť označili aj Bratislavu. Jej sa zničenie vyhlo. Prečo?
Bratislava mala pripravené rôzne pevnostné zariadenia, ale Červená armáda sa do nej dostala cez Záhorie od chrbta. Potom ju už nebolo možné ubrániť a 4. apríla bola oslobodená.
Málo sa vie o tom, že Slovensko oslobodzovali Rumuni.
Máme veľký vojenský cintorín vo Zvolene. Rumunom sa v auguste 1944 prevrat vydaril a prešli na stranu spojencov. Samozrejme, k nim prešli aj ich vojenské jednotky. Rumunov tu padlo veľa. Súvisí to aj s tým, že boli zle vyzbrojení. Videl som rumunských vojakov, ktorí mali pušky namiesto na remeňoch zavesené na špagátoch. Samozrejme, puška funguje aj bez remeňa, ale o čomsi to svedčí. Zúčastnili sa napríklad na oslobodzovaní Piešťan, tam majú aj pamätník. Neskôr sa na nich dosť zabúdalo, lebo sa to stavalo do takého svetla, akoby nás oslobodila výlučne Červená armáda.
Aká bola situácia na častiach Slovenska, ktoré po Viedenskej arbitráži zabralo Maďarsko? Bránili ich pri oslobodzovaní Maďari či Nemci?
Obrana stála na Nemcoch, napríklad tanková bitka pri Kameníne. Boli tu aj maďarské jednotky, ale maďarskí vojaci sa už snažili tú vojnu prežiť. Mnohí prešli na stranu Rusov, pridávali sa aj k partizánom. Maďarské armáda už nebola pre Nemcov spoľahlivá.
Museli v nej slúžiť aj Slováci z južného Slovenska.
Napríklad partizánsky veliteľ Janko Ušiak sa dostal do zajatia ako maďarský vojak.
Považovalo civilné obyvateľstvo to, čo sa tu dialo, za oslobodzovanie?
V tom čase som chodil do gymnázia a mal som natrčené uši, keď sa rozprávalo o týchto udalostiach. My sme nečakali Sovietsku ani Červenú armádu, my sme čakali Rusov. Všeobecná mienka bola taká, že sa Rusi očakávali ako osloboditelia. Samozrejme, ľudia mali aj ilúzie, že ruská armáda príde a bude bohatá. Keď prišli, tak to bola dosť chudobná armáda, čo sa týka zásobovania.
Miestami sa vraj Rusov báli. Najmä mladé dievčatá sa špinili sadzami, aby ich vojaci neznásilnili. Boli takéto obavy rozšírené?
V obci, odkiaľ pochádzam, som nepočul, že by bola znásilnená jediná žena. Keď som robil výskum, existoval obežník - Odčinenie pohlavného zneužitia v dôsledku mimoriadnych vojnových udalostí. Teda ak boli niektoré ženy znásilnené a dostali sa do druhého stavu, urobil sa im na štátne trovy potrat. To bola normálna zdravotnícka akcia. Boli by ste prekvapení, ako málo žien sa hlásilo. Ale nepochybne také prípady boli, aj keď sa to už neskôr troška zveličovalo.
Takže tvrdenia, že Červená armáda bola tlupa divochov, je podľa vás predsudok?
Isteže. Chlapi sú v podstate rovnakí, je to otázka disciplíny. Keď prišli Rusi, dostali sa do vyspelejšieho civilizačného prostredia. Viem, že pásli po hodinkách. Kradli alebo sa snažili kúpiť bicykle. Bola to pre nich mašinka. Jeden sa vozil, ostatní sa pozerali.
Bol rozdiel v tom, ako sa k civilom správali nemeckí a sovietski vojaci?
Vyrastal som v Zavare pri Trnave, kde neboli partizáni. Tam nespáchali žiadne zločiny Nemci ani Rusi. Zobrali síce účastníkov Povstania, ale to robili s účasťou gardistov. Mali sme v dome umiestnených nemeckých vojakov. Správali sa vcelku normálne.
Nemci však vypaľovali celé dediny a vraždili ich obyvateľov.
Samozrejme, nacistické perzekúcie nie sú výmysly. Rusi zobrali hneď po prechode frontu niektorých do zajatia, ale to boli jednotlivci. Teraz je taká tendencia vykresľovať Rusov v horšom svetle. Ja ich však ani z vlastnej skúsenosti, ani ako historik nezatracujem.
Nevarovali vás Nemci pred Rusmi, keď u vás bývali? Ako sa o nich vyjadrovali?
Nie. Raz bol u nás dlhšie nemecký vojak a dosť sa zblížil s mojím otcom. Ja som sa čudoval, že si títo chlapi rozumeli. Rozprávali sa o rodine. Viem, že rád hovoril vojna je kaput. Mali sme aj dvoch mladých vojakov, ktorí prišli z Normandie.
Ako sa správal ľudácky režim po Povstaní?
Tisov režim vernosť Nemecku udržiaval až do úplného konca.
Tiso musel vedieť, že sa blíži koniec. V čo stále dúfal?
Ja Tisa nedémonizujem, ale sú isté veci, ktoré ten režim aj jeho osobu zaťažujú. To nie je len účasť vo vojne. Za najväčší zločin toho režimu považujem takzvané riešenie židovskej otázky. To, čo režim urobil s občanmi židovského pôvodu, bol zločin, ktorý sa nedá obísť, zamlčať ani pardonovať. A Tiso bol jeho politickým reprezentantom. Na konci vojny ľudácka vláda emigrovala. S jej predstaviteľmi išli aj ich rodiny. Niektorí jednotlivci tu stále žijú a teraz vidím, ako to vysvetľujú a prezentujú. Pred nedávnom som bol na jednej konferencii, kde obhajovali ľudácku emigráciu. Tá vojna bola krutá, Slovensko sa do nej dostalo. Bolo ilúziou Šaňa Macha, že sa mu vojna vyhne, lebo sú tu hory, v ktorých sa ťažko bojuje. "Lebo tam ich pustili. Do USA to neprichádzalo do úvahy. Šli najmä do Peronovej Argentíny.
Možno povedať, že zo Slovenska ušla celá špička ľudáckeho režimu?
Áno.
Myslíte si ako historik, že si Tiso trest smrti zaslúžil?
Podľa zákona bol v norme, ale mali mu dať milosť. Malo sa mu vyhovieť.
Prečo?
Lebo nebol taký, že by presadzoval represie za každú cenu, ale on sa zle obhajoval. To mi rozprával jeho obhajca Žabkay. On mu radil, aby isté veci oľutoval a povedal, že ľutuje, že sa to stalo za jeho prezidentovania. On však všetko obhajoval a tváril sa, že to nechce počuť. Ani v židovskej otázke. Zobral na seba svätožiaru mučeníka.
Vedel o všetkom, čo sa v štáte dialo?
Prezident nemohol vedieť všetko.
Ale zásadné veci, ako napríklad, kam idú Židia?
Isteže.
Tisovi obhajcovia pripomínajú udeľovanie výnimiek pre Židov. Ako sa rozhodoval, komu ich dá?
Predovšetkým, výnimky sa dávali pokrsteným Židom. Nacistická ideológia bola taká, že Žid zostane Židom, aj keby bol stokrát pokrstený. On mal troška iné stanovisko, keď sa niekto pokrstil, tak dával výnimky. Po novembri sa hovorili legendy, koľko tisícok ich dal a koľko zachránil Židov. Dokonca sa tvrdilo, že v Jeruzaleme má pamätnú tabuľu. Žiadna tam nie je. Už ten transport bol prejavom neľudského zaobchádzania s ľuďmi. Sú zachované materiály, ako boli tie vagóny vybavené. Bol to nákladný vagón, kde boli bez rozdielu veku a pohlavia ľudia. Miesto záchodu tam bol len taký otvor. Nemohli sa ani umyť. Niečo strašné. Tragédia, holokaust sa začal už tými transportmi. Stretol som sa s tými Židmi, čo utiekli z Osvienčimu. Keď sa dostali do Žiliny, ich príbuzní im neverili, čo sa tam deje. Vraveli, to nie je možné. Tak prečo by mal Tiso veriť, čo sa s nimi robí, keď ani ich vlastní neverili. Ale museli vedieť, že to tam je surové. Dnes sa mnohí tvária, že lotroviny robili len Nemci. Robili ich aj roduverní Slováci.
Po Povstaní už Nemci nemohli veriť slovenskej armáde. Čo bolo s tým zvyškom, ktorý sa k Povstaniu nepridal?
Jedine nitrianska posádka zostala verná Tisovi a z nej sa stal základ budovania novej slovenskej armády od septembra 1944. Ale tá armáda sa už nikdy nepostavila na nohy. Zvyšky slovenských jednotiek išli na západ. Vykonávali tam strážnu službu. Tam ich aj neskôr internovali.
Svet a Slovensko vo vojne - 1940
Svet
9. apríl
Nemecko napadlo Dánsko a Nórsko.
10. máj
Nemecko napadlo Belgicko,
Holandsko a Francúzsko.
22. jún
kapitulácia Francúzska.
júl až október
letecká bitka o Anglicko ,
september 1940
Japonsko napadlo Indočínu.
Slovensko
22. február
bola rozdelená pôda skonfiškovaná od Židov.
jún
československá jednotka sa podieľala na ústupových bojoch proti Nemcom vo Francúzsku. Po skončení bojov sa väčšine vojakov podarilo dostať do Británie, kde pokračovali v boji.
28. júl
Jozef Tiso, Vojtech Tuka a Alexander Mach sa stretli s Adolfom Hitlerom. Výsledkom bol odchod Ferdinanda Ďurčanského z verejného života a obmedzenie suverenity Slovenska.
3. september
snem prijal zákon na vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života.
24. november
Slovensko pristúpilo k paktu troch mocností (Nemecko, Taliansko, Japonsko).
