Utkvela mi v pamäti veta mysliteľa a spisovateľa Ladislava Klímu: "Nikomu neotročili národové toliko jako svým osvoboditelům." Túto vetu napísal Ladislav Klíma pred druhou svetovou vojnou a iste netušil, že práve táto vojna a vývoj po nej jeho vetu priam ukážkovo potvrdia.
Ako vnímali ľudia na Slovensku ukončenie vojny v Európe? Nuž, nijaká spoločnosť nie je jednoliata. Aj na Slovensku boli ľudia, ktorí sa na koniec vojny pozerali s obavami. Boli to predstavitelia štátnej moci, kolaborujúcej s Hitlerom - funkcionári Hlinkovej strany, členovia Hlinkových gárd, rôzni okresní i miestni náčelníci, teda všetci, ktorých označil ešte pred koncom vojny prijatý Košický vládny program za zradcov a kolaborantov. Boli tu aj početní arizátori. Občianske práva sa odopreli aj Nemcom a Maďarom. Iste, bolo veľa ľudí, ktorí na koniec vojny pozerali s obavami. Predsa však možno povedať, že pre väčšinu obyvateľov znamenal koniec vojny radosť, úľavu a - oslobodenie. Oslobodenie spod okupácie a od ponižujúceho postavenia vazala nacistického Nemecka.
Pre slovenský národ znamenal koniec vojny oslobodenie z bezvýchodiskovej situácie, do ktorej ho dostala kolaborácia vládnej ľudáckej elity. Hitlerovo víťazstvo vo vojne predstavovalo pre Slovákov hrozbu genocídy, presídlenia, asimilácie. Bolo absurdné, že ľudácka vláda posielala do Hitlerovej vojny svojich vojakov, aby bojovali za Hitlerovo konečné víťazstvo. Pre postoj Slovákov je však charakteristické, že dobrovoľníci, ktorí sa zapojili do boja so zbraňou v ruke proti nacizmu, niekoľkonásobne prevyšovali tých, ktorých na základe mobilizačnej vyhlášky zmobilizovala vláda slovenského štátu. Aj preto mohli Slováci považovať koniec vojny za svoje víťazstvo.
Najzávažnejší problém ďalšieho vývoja predstavoval Stalinov tieň, ktorý kládol pred budúci vývoj otáznik. Treba však povedať, že v máji 1945 predstavoval Stalinov tieň iba malý mrak na jasnej oblohe, ktorý málokto vnímal, pretože so Stalinovým menom na perách hynuli vojaci, ktorí prinášali do krajiny slobodu. Oslobodzovanie Slovenska trvalo, vrátane bojov na povstaleckom území, takmer osem mesiacov. Sporadicky sa obyvatelia Slovenska stretli zo strany vojakov Červenej armády aj s násilnosťami a rabovaním. Koniec vojny však bol, napriek všetkým negatívnym skúsenostiam, dňom oslobodenia.
Problém s oslobodením a osloboditeľmi tak ako ho definoval Ladislav Klíma, je už súčasťou ďalšej dejinnej kapitoly - vlastne ďalšej vojny. Po vojne sa protihitlerovská koalícia rozpadla a svet sa ocitol v studenej vojne. V tejto vojne bola Československá republika opäť okupovaná. Až do augusta 1968 to bola okupácia "studená", bez prítomnosti vojenských jednotiek. Aby takáto okupácia mohla byť úspešná, potreboval Stalin v Československu horlivých a ochotných pomocníkov. A keďže táto studená okupácia vydržala až do roku 1968, bolo ich v tejto krajine dosť.
Toto všetko však patrí do inej historickej kapitoly. Nie je korektné účelovo miešať dve historické epochy. 8. máj znamená víťazstvo nad fašizmom, bez ktorého by sa nemohla v šťastnejších krajinách sveta rozvíjať demokracia, tolerancia, humanizmus a ďalšie hodnoty, ku ktorým sa napokon, na konci 20. storočia, otvorene prihlásili aj krajiny s menej šťastným osudom.
Autor: Dušan Kováč(Autor je historik)
