Milan Frišo patrí medzi najskúsenejších slovenských letcov. Lieta päťdesiattri rokov bez nehody. Je veľkým milovníkom lietania a jeho nadšenie strhne každého. Takže, hoci by som to nepredpokladala, bola som pár minút pred tým, než som si na vlastnej koži vyskúšala lietanie na ultraľahkom, doma skonštruovanom lietadle, absolútne v pohode.
Darmo sa hovorí, že letecká doprava je najbezpečnejšia. Mnohým ľuďom pred príchodom na letisko zviera žalúdok a na palube sa ozýva oslobodzujúci potlesk, keď lietadlo bezpečne pristane na ranveji. Jednoducho, bojíme sa, a pritom ide o veľké a pevné dopravné lietadlá.
A teraz si predstavte lietadielko, ktoré váži dvestopäťdesiat kíl. V podstate toľko, čo dvaja riadni chlapi. Stojí vo vysokej tráve a vyzerá ako zväčšený model, ktorý si o kúsok ďalej púšťajú chlapci v ďateline. Do kabínky sa, tesne plece pri pleci, zmestia len dvaja ľudia. Okolo samé plexisklo, výhľad je teda nielen z okienka, ale aj tam, kde sú dvere. Počúvate, že je to vlastne skladačka, ktorú si majiteľ poskladal po večeroch a že teraz do neho spoločne nastúpite a preveziete sa vo výške dvesto metrov. Už máte strach? Ja som ho teda mala. Ale len chvíľočku. Vytlačil ho úžasný pocit, keď sme krúžili nad poliami a záhradami, nahýnali sa na bok, aby sme lepšie videli na modré hladiny jazier a sledovali plešiny, kde poľnohospodári neporiadne pohnojili. Bola to jedinečná chvíľa - otváranie neba.
"Určite neleť!" nakazoval mi manžel.
"Raz som mal fotiť z ultraľahkého lietadla, dal som si pred letom kolu a skončila na palube. Tak sa mi obrátil žalúdok," varoval ma brat.
"Keď píšeš o leteckom dni, musíš sa predsa zviezť," vyprevádzala ma, naopak, šéfka.
"Nehnevaj sa, ale ja sa bojím lietať," vysvetľoval mi fotograf, prečo si na poslednú chvíľu vymenil službu s kolegom.
Nečudo, že pri takýchto protichodných pokynoch som v prvomájové ráno vyrážala do Sládkovičova so zmiešanými pocitmi.
Na cestu sme sa nemuseli pýtať. Jasne nás viedli maličké lietadlá, ktoré ako väčšie čmeliaky každú chvíľu prevrčali nad autom. Keď sme dorazili na miesto, pripomenulo mi to zlet čarodejníc. Vo vzduchu bolo niečo magické a starodávne. Sledovala som, ako sa každú chvíľku zdvihne vietor, rozvlní ďatelinisko a vzápätí sa z oblohy, jeden po druhom, znesú "báječní muži na lietajúcich strojoch". Zleteli sa sem z celého Slovenska na "otváranie neba", teda na slávnostné otvorenie letnej sezóny ultraľahkých lietadiel.
Zápcha v hangári
Keď sme dorazili na miesto, odkiaľ inokedy štartuje miestny práškovač, stáli tam už dobré dve desiatky lietadiel rozličných rozmerov. Celkom maličké, ledva pre dvojčlennú posádku, väčšie, kde si bolo možno zaplatiť vyhliadkový let, aj veľké lietadlo, do ktorého sa práve súkala skupinka parašutistov. Z neďalekého hangáru rozvoniaval baraní guláš a hudba cigánskej kapely sa prelínala s hukotom vrtúľ.
Jedným slovom, bolo tam parádne rušno, ale jeden človek chýbal. Aspoň nám. Náš sprievodca Milan Frišo, jeden z najskúsenejších letcov na Slovensku. Lieta bez prestania a bez nehody už päťdesiattri rokov. Venoval sa bezmotorovému lietaniu, potom motorovému, v lietaní bol majstrom športu a štátnym reprezentantom v plachtení, ako prvý na Slovensku dostal svoj osobný vetroň. Roky pôsobil ako letecký inštruktor aj inšpektor a hoci je už na penzii, letectvo je stále jeho láskou. Len pred pár mesiacmi si napríklad zostrojil vlastné lietadlo a my sme teraz čakali, kedy sa oranžová Maja objaví na oblohe. Mala priletieť z Nitry, kde žije a lieta doslova celá rodina Frišovcov.
Z Nitry do Sládkovičova to vraj trvá šestnásť minút, my sme však čakali dobrú hodinu, keď konečne Maja pristála. Dvojčlennú posádku okamžite obkolesila skupina kamarátov.
"Uväznili nám lietadlo v hangári," vysvetlili dôvod zdržania. "Dvaja sme museli vytlačiť päť lietadiel, ktoré sa pred nás nastavali."
Katastrofa v pšenici
Predstavovala som si, že ľudia, ktorí v našich podmienkach vlastnia lietadlá, musia byť snobi, boháči a zbohatlíci. Tu však stáli obyčajní ľudia v šuštiakoch, obnosených svetroch alebo montérkach, ani stopa po luxuse. Bolo to navlas rovnaké spoločenstvo ako psíčkari, rybári alebo hubári. Jednoducho, šťastlivci, ktorí majú milovaného koníčka. Od bežného namosúreného Slováka sa líšili najmä úsmevom od ucha k uchu. Lietadlá zaparkovali ako autá, utvorili krúžky a rozprávali si historky a vtipy. Bolo vidno, ako sa tešia, že sa zase postretali.
"Čo zaručuje pokoj na palube? Predsa neznalosť letovej príručky! Neviete totiž, čo všetko vám hrozí," žartovali a vtipy prekladali spomienkami.
"Pamätám si na jedného pilota, ktorému vypovedal motor, práve keď letel ponad les. Podarilo sa mu ešte doletieť na okraj, lenže aj tam boli roztratené mladé dúbky. Dopadol medzi ne, a rýchlo vybehol z pokrčeného stroja, čo ak vybuchne? Keď sa nič nedialo, prišiel k lietadlu, vytiahol palubný denník a disciplinovane vpísal čas pristátia," spomína zamestnanec Leteckého úradu.
"Alebo, jedna pilotka sadla ešte za socializmu do poľa pri Trnave. Rovno do šľachtenej mironovskej pšenice. Naokolo plno rolí a ona si vybrala práve lán, kde dobre, že družstevníci zrnká nepočítali, aby splnili uznesenia trinásteho zjazdu. A ona im ho zrazu jedným šmahom pokosila."
"V Rusku, tam sú kamikadze. Jeden tam lietal na ,včielke', dvojmotorovom lietadle, ktoré sa používalo na rozvoz zeleniny po dedinách. Pristál, vyložil zeleninu a rovno predával miestnym benzín. Súdruhovia si lámali hlavy, nevedeli prísť na to, kde ho kradne, lebo na palube nikdy nenašli žiadne plné bandasky. Až zistili, že on si jednoducho po štarte vypol jeden motor a na jeden let ušetril aj sedemdesiat litrov."
"Viete, ako si najlepšie dáte postrážiť lietadlo, keď pristanete niekde na lúke a musíte si ísť niečo vybaviť? Po pristátí sa vždy zjavia nejakí zvedavci, tak ich upozorním, pozor, choďte preč, môže vybuchnúť! Samozrejme, že zostanú. Obďaleč vytvoria krúžok a sledujú, čo sa stane. Vrátim sa - tak čo, nevybuchlo? Nie. Tak fajn - nasadnem a odletím."
Legolietadlo
Odvádzam pána Friša z rozjareného krúžku, aby mi predviedol vlastnoručne vyrobenú Maju.
"Už som jedno lietadlo spravil, v deväťdesiatom šiestom. Ale malo dvojtaktný motor a ten málo vydrží, má veľkú spotrebu a je neekologický. Teraz mám osemdesiat koní, to je špička," hovorí o Maji, ktorej názov vznikol spojením mien jeho vnukov - Martinko a Jakubko. Skonštruovať si doma lietadlo vraj vôbec nie je až taká zvláštnosť, akoby sa nezasvätenému mohlo zdať. Nad hlavami nám ich lieta asi sto.
"Slovensko je machrom na ultralighty," vysvetľuje Milan Frišo s uznaním. "Máme tu štyri výrobne, v Prievidzi dokonca skonštruovali najlepšie ultralighty na svete. Na štyri roky dopredu sú vypredané."
Šikovné sú však aj ručičky domácich majstrov.
"Vidíte tamto lietadlo," vedie ma pán Frišo k jednému zo strojov. "Všetko okrem vrtule, motora a pneumatík je vyrobené doma. Namerali si plátno, pozvárali trúbky. Ale nie je skladacie ako moja Maja. Tá je zhotovená zo stavebnice, ktorú si môžete kúpiť. Stojí asi dvestodvadsaťtisíc, čo je podstatne lacnejšie, ako keď si kúpite hotové lietadlo. Staval som ju po večeroch, trvalo mi to asi tri roky. Ideálne trávenie času pre penzistu. Zháňal som skrutky, vŕtal, letoval, naučil sa striekať, lepiť... Samozrejme, všetko pod dozorom leteckého úradu, ktorý kontroloval každý krok."
Výhodou Maje je, že je skladacia. Krídla sa dajú sklopiť ako krovky a zafixovať, takže netreba hangár. Môže stáť v garáži či pri dome a keď sa ide zalietať, zahákne sa za auto, dotiahne niekam na lúku, roztiahne krídla a môže štartovať.
Získať pilotný preukaz tiež nie je až taký veľký problém. Treba sa prihlásiť napríklad do asociácie amatérskych letcov, absolvovať lekársku prehliadku, naštudovať pravidlá, spraviť skúšky a dvadsať hodín odlietať. Od piatej či šiestej lekcie už lietate sami.
Fatálne chyby
V roku 1996 sa európske štáty dohodli na tzv. otvorenom nebi. Znamená to, že do výšky tristo metrov môžu majitelia ultraľahkých lietadiel letieť, v podstate kam sa im zachce.
"Nie je to ani také drahé. Lietadlo ,žerie' asi desať litrov na hodinu. Máme známych v Chorvátsku, stačí zájsť na colnicu, aby nám dali do pasu pečiatku a o dve a pol hodiny už pristávame v Pule. Preletíme stopäťdesiat kilometrov, po ceste by to bolo dvesto," teší sa Milan Friš na leto.
Ultraľahké lietadlá nemusia pristávať iba na letiskách, ale aj na plochách pre práškovacie lietadlá, strniskách, aj na lúke.
"Je však dobré, dopredu si ju skontrolovať, či tam nie sú jamy, krtince, zabudnuté brány pluhov. Len naozaj skúsený pilot si môže dovoliť sadať do neznámeho terénu."
Krehké lietadlá síce pôsobia zraniteľne, sú však spoľahlivé, ak pilot rešpektuje pravidlá.
"Poviem vám príklad. Ak je zákruta bezpečná pri rýchlosti šesťdesiat kilometrov, čo sa stane, keď tam vletíte v stodvadsiatke? A tak je to aj s lietaním. Nesmiete hazardovať. Takmer pri každej havárii sú na vine ľudia. Pokúšajú sa o akrobaciu, robia zákruty, kde sa to nemá, nenaplnia si benzín a letia nad lesom. Často podcenia počasie. Vidia, že sa kazí, a oni namiesto toho, aby zosadli, alebo sa vrátili, riskujú - veď to ešte vydrží. Alebo sa pustia cez hory, kde je prudké stúpanie, no nemajú na to motor a potom vletia do kopcov," vyratúva Milan Frišo najčastejšie chyby a zdôrazňuje:
"Aeroplánu treba dať úctu, ktorá mu prislúcha. Keď je ultraľahké lietadlo certifikované na rýchlosť 190 km za hodinu, nemôže ísť 250. Nie je to síce problém, potlačíte a máte aj tristo, lenže všetko je presne prepočítané. Teba mať rozvahu, pred štartom si všetko prekontrolovať, dopredu zabezpečiť, lebo v lufte sa už nedá zastaviť."
Keď sa dodržiavajú pravidlá, nie je vraj na ultraľahkom lietaní nič nebezpečné.
"Ani vietor?" pýtam sa, keďže práve pre silný vietor sme už dva razy odložili naše spoločné lietanie.
"Ani vietor. Pretože podľa predpisov môžete lietať do rýchlosti vetra desať metrov za sekundu. Takže, keď je dvadsaťmetrový vietor, jednoducho neletíte, a tak nič nehrozí. Presne stanovená je aj viditeľnosť - ak je menej ako osem kilometrov, opäť zostávate na zemi."
Nemá strach ani z vtákov:
"Buď odletia, alebo letia popri vás. Minule som sa takto míňal s bocianom. Keď som ho dobiehal, otočil hlavu a chvíľu sme sa na seba dívali, kým sa zrovnal a pokračoval v ceste."
Machri - práškari
Na lúke stojí aj práškovacie lietadlo. Mám tendenciu skôr ho podceňovať, čo už je to za mašina. Dozvedám sa však, že práškarina je veľmi náročná práca:
"Je to lietanie tri metre nad zemou, nad vinicami, nad lesmi. Treba to tvrdo odkočírovať, žiadny automatický pilot, kde môžete čítať noviny, lebo radar vás drží po letovej ceste, kontroluje smer, rýchlosť a pilot má len jeden štart a pristátie na niekoľko hodín. Práškar štartuje a pristáva aj každých desať minút, musí reagovať na to, že v okamihu sa mení váha lietadla, keď vysype hnojivo. A za deň absolvuje okolo osemdesiat takýchto náročných letov."
Milan Frišo rozpráva o počasí, o meteorologických javoch, o tom, ako sa pripravuje na slovenský letecký rekord, a vyžaruje z neho pokoj a istota. Takže, keď konečne prichádza chvíľa vyskúšať si Maju, prekvapujúco vôbec nemám strach. Pred nástupom dostávam ešte posledné ponaučenie. Ku kabínke ultraľahkého lietadla treba vždy pristupovať zozadu! Nikdy nie od vrtule. Po Trnave vraj chodí žena s amputovanou rukou a prsníkom.
Poslušne obídem lietadlo, predpisovo sa prekopŕcnem do sedadla a potom sa až prekvapujúco plynulo odlepíme od zeme. Žiadne hrkanie, aké poznám z pristávania a štartov na veľkých letiskách. Vo vzduchu dokonca chvíľu držím kormidlo a lietadlo sa zatáča a nakláňa na pokyn mojej ruky. Pyšne pozerám okolo, či náhodou okolo neletí bocian, aby som sa mu predviedla.
FOTO - TIBOR SOMOGYI
Slováci sú vo vzduchu disciplinovaní
Južanské otváranie neba sa tohto roku konalo už štvrtý raz. Ako pre SME povedal prezident Privat Air Clubu Jaroslav Pronský, zúčastnilo sa na ňom okolo dvadsať lietadiel. Ide o stretnutie fanúšikov lietania a otváranie letnej sezóny, ktorá potrvá až do októbra.
Na otázku, prečo práve lietanie, nám letci hovorili najčastejšie tieto dôvody: okrem výborného relaxu prispieva letectvo k zvyšovaniu vzdelanosti, technického povedomia či znalosti meteorológie. V neposlednom rade je to zdravý životný štýl. Letec je stále v pohybe a na čerstvom vzduchu.
Ľudí, ktorým učarovalo lietanie na "mikrolietadlách", združuje Slovenská federácia ultraľahkého lietania. Má okolo stopäťdesiat členov a zhruba sedemdesiat lietadiel. Nie je to veľa. Na porovnanie, v Česku je ultraľahkých lietadiel vyše tisícpäťsto. Podľa predsedu športovej komisie federácie Vladimíra Zámočníka rozdiel vyplýva z naturelu: "Oni vedia plnšie a rozumnejšie žiť. Máloktorý Slovák, ak má peniaze, je ochotný investovať ich do lietania. Určité vrstvy síce bohatnú, ale práve také, ktoré peniaze využívajú inak. Na podnikanie, na drahé dovolenky. Pritom na lietadlo netreba rovno milión. Členovia našej organizácie majú možnosť postaviť si pod dozorom skúseného technika lietadlo sami, a tak je to oveľa lacnejšie."
Letecký šport nepovažuje za nebezpečný, oveľa nebezpečnejšie sú podľa neho niektoré adrenalínové športy alebo jazda autom. Ak sa dodržiavajú predpisy, netreba sa báť.
Jeho slová potvrdil aj hlavný letový inšpektor federácie Jaroslav Lupták. Najviac leteckých nehôd vyplýva z nevedomosti či podcenenia leteckých predpisov.
Ako sa dajú postihnúť priestupky, ktoré sa dejú na oblohe?
"Každý raz musí pristáť," smeje sa Jaroslav Lupták. "Ale vážne, verte, že do 24 hodín viem, čo sa kde udialo, aj keď som tam nebol. Naši členovia si uvedomujú, aké dôležité je dodržiavať predpisy, a tak sa kontrolujeme aj navzájom. Lebo keby sme nedodržiavali legislatívu, štát nám môže odobrať licenciu a budeme sedieť doma."
Slovenských letcov však pochválil:
"Sme disciplinovanejší než v zahraničí. Chodíme skupinovo lietať napríklad do Chorvátska, obleteli sme celé Taliansko a vidíme, ako sa lieta tam."
Problémom je, že každá krajina má momentálne vlastné letecké predpisy.
"Pracuje sa na tom, aby sa zjednotili, no nie je to jednoduché, lebo napríklad legislatíva vo Francúzsku či v Británii je mäkšia než u nás a oni sa nechcú prispôsobiť."
A na záver ešte pozvánka. Kto má záujem o ultraľahké lietanie, môže sa prísť pozrieť na 5. majstrovstvá Slovenska, ktoré sa budú konať od 22. do 24. júla v Trenčíne a navštívi ich okolo dvadsať posádok zo Slovenska aj z cudziny.
(bd)
Prvého mája sa v Sládkovičove otváralo nebo. Znamená to, že sa tu konal zlet ultraľahkých lietadiel pri príležitosti otvorenia letnej leteckej sezóny.
Milan Frišo a jeho vlastnoručne vyrobená Maja.
U Frišovcov prepadla lietaniu celá rodina. Šesťročný Jakubko síce zatiaľ môže v kabíne lietadla len sedieť, zato Maja nesie aj jeho meno. Názov totiž vznikol spojením mien vnukov Milana Friša - Martin a Jakub.
Hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Letci nesúhlasia, najkrajší je pohľad z vtáčej perspektívy, ktorú sprostredkuje ultraľahké lietadlo.
Otváranie neba je spojené s rozličnými atrakciami. Boli tu parašutisti, varil sa baraní guláš, vyhrávala cigánska kapela a kto sa bál kúpiť si vyhliadkový let, mohol sa previezť na koni.
Keď ultraľahké lietadlo zosadlo, na parkovisko do ďateliny ho bez problémov dotlačilo zopár chlapov. Na menšie stroje, ako je Maja, si postačil Milan Frišo aj sám.
FOTO
