Ako väčšina Kierkegaardových diel, aj táto knižka vyšla pod pseudonymom Johannes de Silentio, čo v preklade znamená mlčanlivý Johannes. Týmto pseudonymom sa nám autor snaží ukázať, ako už viacerí filozofi pred ním či potom, že mlčanie je mnohokrát najadekvátnejší spôsob vyjadrenia vecí. U Kierkegaarda to symbolicky platí pre kategóriu viery, ktorú nemožno obsahovo pochopiť, vymedziť pojmom, či nahliadnuť pojmami všeobecne platnými v etike.
Kierkegaard sa snaží formulovať problém na príklade starozákonnej postavy praotca Abraháma, ktorý má na Boží rozkaz obetovať svojho syna Izáka. Ak by etika bola poslednou inštanciou, Abrahámova voľba vykonať tento čin by bola neospravedlniteľná. Práve takýmto spôsobom otvára Kierkegaard priestor pre kategóriu viery, "vymedzuje" pojem viery, ktorý postuluje mimo etickú oblasť.
Vo viere človek vstupuje do absolútneho vzťahu s absolútnom - Bohom, čím sa etika, etické a zároveň všeobecné suspenduje. Vo viere jednotlivec prevyšuje všeobecné a hoci z absolútneho vzťahu k Bohu plynie istota Abraháma, že koná správne, nie je schopný toto svoje presvedčenie, túto svoju pravdu, tlmočiť iným. Človek ostáva v "bázni a chvení" vo vzťahu k Bohu, vo svojej viere a svojom rozhodnutí obetovať, vzdať sa osamotený, ale týmto skokom do viery, odtrhnutím sa, odlúčením od konečných vecí získava všetko naspäť.
Kierkegaard pomocou vylúčenia kompetencií etiky či vytvorením kategórie viery (ktorá sa vymyká sfére etiky) postuluje a obhajuje ľudskú jedinečnosť.
Kniha je písaná jednoduchým, zrozumiteľným jazykom, prístupným pre širšiu verejnosť, ale problémy, ktoré sú v nej nastolené, patria medzi tie závažné a existenciálne (ale aj existenčne) relevantné.
Autor: MICHAELA GEISBACHEROVÁ(Autorka je doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV)
