Šiesteho mája som hral hokej len raz, ako junior za Rimouski vo finále play off o Memorial Cup. A práve v deň mojich narodenín v roku 2000 mi v zápase proti tímu Hull zlomili nos. Rana sa mi lepšie hojila, keď sme potom vybojovali trofej. Po piatich rokoch v zámorí som sa vrátil na Slovensko a neľutujem - so Slovanom sme vybojovali extraligový titul a prvý raz som sa dostal na majstrovstvá sveta. Ak by sme s týmto vynikajúcim mužstvom dosiahli na medailu, asi by mi už nič nechýbalo ku šťastiu.

Na zápasy do Viedne chodí z Bratislavy moja mama i priateľka Mirka. V doterajších troch stretnutiach základnej skupiny som sa snažil, ako som vedel. Mal som pocit, že od zápasu k zápasu sa mi darí lepšie. Na nekvalitnom ľade si musím zvykať na iný pohyb s pukom, stále ho sledujem očami na čepeli, aby sa mi nebodaj nestala nejaká chyba. Na normálnom ľade ho môžem sledovať periférne so zdvihnutou hlavou.

Hoci som Bratislavčan, blízku Viedeň príliš nepoznám. Nikdy ma to sem neťahalo. A tak teraz využívam voľný čas na potulky centrom mesta, najčastejšie vyrážame z hotela v trojici s mojím spolubývajúcim Jurom Štefankom a Dominikom Graňákom. Vo štvrtok večer bola naša výprava pozvaná do tunajšej reštaurácie na naše typické jedlá - ja som si rozkázal bravčové pečené s kapustou a knedľami. Po tréningu v deň mojich narodenín už pôjde v sobotňajšom zápase osemfinále do tuhého. Každý z nás sa teší na zápas s Českom." (on)