Je jar a všade naokolo sa to zelená novou drámou. Prehliadka inscenácií súčasnej drámy sa pod sloganom Nová dráma nespí! začne v Bratislave už budúci týždeň. Ako predskokanov sezóny nových textov prijalo Slovenské národné divadlo minulý týždeň dvoch zahraničných hostí.

Produkcia Koľajnice v zahraničí veľmi oceňovanej srbskej dramatičky Mileny Markovičovej spĺňa všetky predpoklady kultového predstavenia pre mladých - dobre vyzerajúci, dobre tancujúci a dobre spievajúci herci hovoria súčasným slovníkom - neviňte dramatičku z jazykových pokleskov národa - o drsnosti súčasného sveta. Všetci, vrahovia a ich obete, sú však oblečení do elegantného bieleho a nebo je farebné ako domček na hranie. Pohľad tvorcov je trochu detinský, trochu patetický, trochu povrchný - inscenácia si však dokázala uchovať svoj výrazný rytmus i štýl.

Tempo, naopak, sem-tam chýbalo Slovinskému národnému divadlu, ktoré tiež prinieslo do Bratislavy nový text, aj keď išlo o adaptáciu Proustovho Hľadania strateného času. Inscenátori pri dramatizácii náročnej látky pracovali takmer s filmovým strihom, ktorý kladie na režiséra a scénografa obrovské nároky, ktoré neboli produkciou naplnené úplne na sto percent.

Srbské Koľajnice dorazili do Bratislavy cez Budapešť. Tam sa totiž minulý týždeň končil festival, ktorý mal ambíciu konfrontovať dvojročnú produkciu domácich dramatikov s pozvanými zahraničnými súbormi. V domácej časti sa objavili mená ako György Spiró, už osvedčené autorské femonény ako Béla Pintér či kolektív divadla Krétakor pod vedením režiséra Árpáda Schillinga.

Azda najambicióznejším, určite však najväčším nedávnym projektom novej maďarskej drámy bola produkcia bratov Mohácsiovcov Iba klinec uvedená v Kapošvárskom divadle. Produkcia takú náročnú na čas a ľudí sa dá vidieť už len v regionálnych divadlách, kde je všetko predsa len o niečo lacnejšie a režisér má vždy pravdu. Ten v tomto prípade môže dostať bobríka odvahy za tému - spolužitie s Rómami.

Ani neviem, či je až také dobré, že sa o to aspoň pokúsil. Počas štyroch hodín sme totiž videli záznam súdu s rómskymi "kanibalmi" v storočí "osvietenectva", zinscenovaný vtip o Rómoch asistujúcich pri ukrižovaní Krista v štýle Monty Pythons, scény z rómskeho holokaustu i dramatizáciu novinovej správy o súčasných vlastníckych a susedských sporoch. Produkcia odohraná v nespútanom rytme s neskutočne hlasnou živou hudbou ponúkla viacero pekných obrazov, ale aj poznanie, že dramaturgovia sú užitoční, umenie je obmedzené a režiséri nemajú vždy pravdu.

Paradoxne najmonumentálnejší zážitok z novej drámy teda v posledných dňoch ponúkla celkom komorná premiéra Zelenkových Príbehov obyčajného šialenstva v budapeštianskom divadle Kamra, ktoré diváci odmeňovali kontinuálnym chichotom. Režisér Péter Gothár má podobne ako Zelenka skúsenosti aj s filmovou rečou, možno preto si jeho inscenácia zachovala jemný vtip a presvedčivosť, hoci v nej bolo o niečo viac krvi i doslovnosti ako v českej verzii.

Jedna dobrá správa na záver - s novou drámou to nemusí byť len nuda.