Výnimočný hokejový originál oslavuje dnes 33. narodeniny. Na viedenskom svetovom šampionáte sa zároveň lúči so slovenskou reprezentáciou

Žigo. Keď spoluhráči alebo priatelia vyslovia toto meno, v ich tóne cítiť zvláštnu príjemnú bezradnosť. Nik nikdy nevie, čo vymyslí. Zároveň ostávajú istí, že vždy z toho nakoniec vypáli - ako sa po americky vraví - dobrý čas.

Súperovi brankári a obrancovia majú z neho, naopak, nočnú moru. Vo chvíli, keď Pálffy naznačí, že sa mu chce zívať, elegantnou silou svojho talentu obráti naruby fyzikálne zákony. Puk si prilepí na čepeľ hokejky tak, že sa vysmeje poučke o odstredivej sile. Kreatívny hokejový originál sa necháva spoľahlivo riadiť inštinktom. Neprečítateľným, zakódovaným nevyspytateľnými vlastnými náladami. Zdanlivo komplikované stelesnenie, že genialita spočíva v jednoduchosti.

Keď nasadí kamennú tvár, televízne štáby sú v strese, či naživo nevyšlú neživý mediálny výstup. Keď na otázku zakontruje protiotázkou, nestíhajú zareagovať na pointu. Jeho milovaná kabína sa však už dávno kláti smiechom.

Ako sa cítite v Kristových rokoch? Na čo myslíte, keď nie na hokej?

Nevnímam čísla magicky. Napíšte, že myslím často na to, ako v štyridsiatke zídem na lyžiach vážnu trať Super G.

Oslavujete piateho mája, nie prvého apríla.

Vážne. Super G ma totálne opantal. A to som stál na lyžiach tri dni v živote. Kamarát, čo zastupuje výrobcu lyží v Prahe, ma zobral v decembri do Rakúska na Kaprun a odvtedy snívam o mojom veľkom Super G. Prešiel som zopár bránok, fantázia. Rozkoš zo sklzu v akurátnej rýchlosti.

Prečo práve Super G?

Zjazd je trochu príliš divočina, a to, čo jazdí Veronika Zuzulová, je pre mňa husté. Hrám sa, že som Hermann Maier. Mám také isté pekné červené lyže atomic, červenú kombinézu i prilbu. Presne ako Maier. Noazaj.

Ste šťastný?

Mám džob, ktorý je pre mňa zároveň hobby. Milujem hokej. Som spokojný. Ale kto hovorí, že pozná iba šťastie, má vlastne hrozný život.

Prečo?

Lebo v skutočnosti nechápe, čo je šťastie. Kým nepadneš na hubu - ale poriadne - neprecítiš, čo je šťastie.

Možno za týmito slovami čítať vašu životnú skúsenosť spred poldruha roka? Po operácii ramena ste dlho nemohli hrať hokej a do toho prišiel rozchod s bývalou priateľkou.

Áno. Bol to pre mňa najhorší čas v živote. Zranenie je pre každého vrcholového športovca aj psychická trápenica. A mne do toho tá súkromná vec. Stalo sa, čo sa malo stať. Padol som na zem, ale na dne som nebol, to nie.

Mali ste to sťažené širokou mediálnou pozornosťou bulváru. Kto vám vtedy najväčšmi pomohol?

Cítil som už dlhšie, že k tomu dôjde. Vyriešiť som to musel sám, tak, ako som to sám prežil. Lepšie som to nemohol vyriešiť. Som rád, že všetko je už za mnou.

Váš najväčší hokejový omyl?

Nikdy som neoľutoval žiadny krok v hokeji. Ani keď som sa po dvoch mesiacoch na jeseň 1993 vrátil z Ameriky domov. Vzápätí mi z Islanders volali, aby som hneď prišiel späť. Ja som namiesto toho v trenčianskej Dukle na sebe zapracoval a prišiel do NHL ako kompletný hokejista.

Najsilnejší zážitok v hokeji?

Keď som prvýkrát nastúpil na zápas NHL. Celý som sa triasol, ani som nevedel, akých mám okolo seba spoluhráčov.

Najšťastnejší?

Víťazstvo so slovenskou reprezentáciou na majstrovstvách sveta v Göteborgu pred tromi rokmi. Superpartia aj hra.

Najhorší?

Olympijské Nagano. Celé to bolo divné, sedel som na tribúne a nemohol som pomôcť vybojovať postup, lebo bolo také obmedzujúce pravidlo. Podobne sme nemohli využiť náš hráčsky potenciál ani na ďalších hrách v Salt Lake 2002. A tak som sa na našu kabínu tešil.

Hokejisti prichádzajúci do reprezentácie zdôrazňujú, ako sa tešia na skvelú atmosféru v kabíne. Nie sú to len diplomatické sladkosti? V zámorí ste sedávali v rôznych kabínach. Naozaj ste tam nenašli niečo podobné?

Dám krk na to, že slovenská kabíne je raj na zemi. Žiadny stres, z každej strany len úsmevy a vtipy, pozitívna žičlivosť. A keď niečo nevyjde, úprimne svorne trpíme. Všetko sa povie na rovinu, pretvárka neexistuje. Nie ako v biznise NHL, kde vám každé slovko pod sprchou môže niekto vrátiť.

Vy ste začínali reprezentačnú kariéru v československom drese na Kanadskom pohári 1991 v Saskatoone. Ako bolo vtedy v kabíne, v ktorej boli zo Slovákov ešte Bača, Cíger a Kolník?

Vkročil som do nej dosť vyjašený. Mal som devätnásť, prvýkrát som letel za more a oproti mne hneď Gretzky, Larionov, Hull, Sakic, Lindros. Ten bol vtedy ešte známy ako bujak. Pamätám si, ako Ručinskému vyhodil rameno.

Dávala vám česká väčšina niečo najavo?

To nie. Hoci občas nejaká poznámka padla, no nemyslím si, že by bola motivovaná národnostným povýšenectvom. V kabíne to bolo tak, že sme sa museli prispôsobiť českému štýlu. Tvrdím, že medzi ich a naším zmýšľaním je rozdiel. Opakujem, nemal som s nikým problém, ale keď sa začala éra slovenskej reprezentácie, bolo to celkom iné. Nová radosť, pohoda, nadšenie.

Najlepší tréner?

Julo Šupler vedel nájsť reč s hráčom. Keď sme získali s Duklou federálny titul, dal dokopy mančaft, kde boli Česi so Slovákmi zhruba na polovicu, a fungovalo to super. A potom priviedol slovenský nároďák cez Sheffield na olympiádu do Lillehammeru a neskôr až do áčka majstrovstiev sveta. Šikovný chlap.

Najhorší?

Nemával som konflikty s trénermi. Nenechám si síce kydať na hlavu, ale viem ju aj zvesiť dolu. Počúvať a myslieť si svoje. No niekedy sa ozvať musíš, aj keď vieš, že sa ti to vráti v zlom. Ale na jednu trénerskú potvoru nezabudnem. Al Arbour v New York Islanders, strašný človek (smiech).

Najlepší kamarát?

Všetci. Mal som šťastie na skvelých ľudí i hráčov okolo seba. Najdlhšie to ťahám s Jožom Stümpelom, pri ktorom som začínal federálnu ligu v Nitre. Rozumieme si bez slov. Pozrite. Veľa som zažil s Mirom Šatanom. Pamätám si, ako prišiel do Trenčína z Topoľčian ešte s dorasteneckou maskou. V New York Islanders som býval spolu so Zdenom Chárom, v Los Angeles som okrem Joža Stümpela susedil s Ľubom Višňovským.

Obľúbení cudzinci - spoluhráči v NHL?

Zblížil som sa s Američanom Brianom Smolinským. Jeho predkovia majú európske korene, tak som sa spýtal, či nepochádzajú náhodou zo Smolinského. To je dedina neďaleko Šaštína. Boli by sme akože záhorácka dvojica. Nechápal. Príjemní boli Poliak Czerkawski, Rus Malachov.

Čím je súčasná generácia iná, ako keď ste začínali v československej reprezentácii vy?

Všetkým. Nič mladým nezávidím, ale podmienky išli dopredu. My sme na reprezentačných zrazoch bývali na ubytovniach, pamätám si na nekonečné cesty a sústredenia do Slaného za Prahou. Teraz majú chlapci od začiatku komfort. Tak to má byť. Urobím všetko preto, aby som ich na ľade potlačil dopredu, a potom uvoľním miesto mladším. Demitra, Šarky, Marián Hossa zvládajú rolu lídrov ďalej a vývoj v reprezentácii bude plynule pokračovať.

Musíte byť pripravený, že mnohí vás budú presviedčať, aby ste zmenili rozhodnutie o avizovanom konci.

Naisto ho nezmením a spokojne sa usmievam. Chcem odísť na vrchole, aby si ma ľudia pamätali v dobrom. Tým viac túžim po úspechu vo Viedni. Tak ako prezidenti majú dve funkčné obdobia, aj hokejisti by mali rešpektovať časový limit. Hovorím však o reprezentačnej kariére, inak s hokejom ešte nekončím.

A čo budete robiť, keď skončíte úplne?

Našťastie, ne stresuje ma, že by som nemal z čoho žiť. Možno si rok-dva oddýchnem, no potom by som chcel pri hokeji v nejakej pozícii zostať. Venoval som mu celý život. Viacerí starší hráči mi rozprávali, aká ťažká je to zmena, keď skončíš.

V čom?

Jednoducho, už tým, že vystúpiš z tohto kolotoča, a, povedzme, aj výslnia. Roky na to aj nadávaš, no zrazu zistíš, že ti chýba. Biologické dôsledky si viem predstaviť už teraz. Stačí, ak pre nejaké zranenie vypadnem z pravidelného tréningu na týždeň-dva, všetko ma začína bolieť. Z nečinnosti oslabne svalový tonus, ktorý drží šľachy a kĺby v určitej polohe. Keď sval ochabne, bolí ma celý človek. A nesmiem pribrať.

Ktorú svetovú osobnosť si najviac vážite?

Dlhšie premýšľanie.

Prezidentov. Majú obrovskú zodpovednosť, viem, ako vie tlačiť len tá moja hokejová. Prezidenti majú tímy poradcov, ale konečné slovo je na nich. Rozhodnúť sa pre vojnu je asi najťažšia vec na svete. Najviac uznávam amerického Busha, aj keď viem, že mnohí so mnou nebudú súhlasiť. Bush určite urobil aj chyby, ale nebál sa jasne postaviť proti teroristom. Tí sú väčším zlom ako vojna proti nim.

V Amerike ste ako mladík zažili civilizačný šok. Po návrate na Slovensko ste spomínali okrem radostných stretnutí aj opačné zážitky?

Poviem rovno, už som si zvykol, že ma domovina privíta aj fackami. Hneď, ako prejdem hranice, dolieha na mňa z každej strany zvláštne napätie, akoby vám niekto dýchal na chrbát. Závisť, mrzuté tváre, čo si všímajú len zlé veci. Je mi z toho smutno. Našťastie, mám tu rodinu a dobrých priateľov.

Pochodil ste celý svet, ale život v Rusku ste nespoznali. Keby sa nezačala NHL, nepristali by ste na lukratívnu ponuku ruského klubu?

V Rusku nebudem hrať nikdy. Definitívne som sa rozhodol, keď mi Maťo Štrbák ukázal masívny - tuším tridsaťcentimetrový - kľúč. Bol od zámku brány spoločného stráženého parkoviska pred ich tréningovou bázou CSKA. Odpudzujúci symbol.

Viete už, kde zostanete natrvalo žiť?

Nie. Viac než Los Angeles sa mi páči New York. Tiché zelené miesta vhodné na rybačku, neďaleko more. Bývali sme na takom mieste so Zdenom Chárom. A Manhattan je kúsok autom.