MÖJ DEŇ

RICHARD ZEDNÍK, útočník tímu Slovenska

"Po pondelňajšej remíze s Ruskom som ťažko zaspával, podarilo sa mi to vari až o druhej v noci. Budíček sme mali o desiatej. Trénovalo sa tentoraz v hale Alberta Schultza, konečne sme sa vo Viedni dostali na poriadny ľad. Voľný deň som využil so spoluhráčmi na krátku prechádzku po meste, porozprávali sme sa pri káve. Iní chalani zostali v hoteli, hrali play station.

V izbe bývam s Vladom Országhom, je to môj tradičný spolubývajúci. Poznáme sa z rodnej Banskej Bystrice, hoci on je o rok mladší. Vlado je neúnavný esemeskár. Začítal som sa do Brownovej knihy Anjeli a démoni, a tak ma zaujala, že som pomaly na konci. Sestra mi k meninám nemohla kúpiť lepší darček. Hokej s Ruskom sledovala v hľadisku aj moja kanadská priateľka Jessica, vo Viedni žije jej otec. Potešil som sa, že som mohol byť po zápase aspoň na chvíľu s ňou i našou dcérkou Ellou. Vstupenky som zháňal aj dvom kamarátom z Banskej Bystrice. Chcel som ich potešiť nejakým gólom, lenže na ľade, kde viac než polovicu tretiny stojí voda, sa hrá inak, než som zvyknutý. Bojím sa spraviť kľučku, aby mi puk neodskočil a súper by sa dostal do brejku. Rusi majú rýchlych korčuliarov. Nezažil som vlaňajšiu atmosféru v Ostrave, ale počul som, že táto vo Viedni sa jej pomaly vyrovná. Naši fanúšikovia sú skvelí. Keď sme sa skláňali na prvé buly, vedľa mňa stojaci ruský krídelník Alexej Kovaľov, s ktorým sme kamaráti z pôsobenia vMontreal Canadiens, sa ma spýtal: Rišo, kde sme to, v Rakúsku či na Slovensku?" (on)