V čase reálneho socializmu boli o takomto čase naše médiá plné oslobodzovania našej vlasti Červenou armádou. Bolo to plné fráz a každý rok rovnaké. Novinári sa tú nudu občas snažili spestriť a priniesť spomienku nejakého veterána, vtedy sa tomu hovorilo "priamy účastník oslobodzovania". Najtrápnejšie boli povinné besedy s priamymi účastníkmi bojov. V prípadoch, ktoré som zažil ja, išlo o ľudí, ktorí toho veľa nepovedali a s bojmi nemali veľa spoločného, spomienky odbili naučenými frázami, skrátka, urobili si z toho takú malú socialistickú živnosť. Aj najesť aj vypiť dostali a užili si trochu pozornosti. Tých, čo naozaj prešli bojmi, spravidla na besedy nepozývali. Títo "spomínači" boli už za mojich študentských čias starí dedkovia, tak mi vtedy napadlo: s kým budú besedy, keď títo "profíci" vymrú? A hneď som aj navrhol - budú besedy s priamymi účastníkmi besied s priamymi účastníkmi bojov. Teda s nami - hurá, to bude život. A potom prišla "nežná" a bolo po socialistickej živnosti.

Jedna skutočná príhoda mi však utkvela v pamäti, nie je od profesionálneho besedníka, zažil ju môj otec. Hoci mal v roku 1945 dvadsaťtri rokov, nebol na fronte, pretože bol baník a tí nemuseli ísť počas Slovenského štátu na front. Stačilo im kopať strategickú surovinu - uhlie.

Po prechode frontu a ukončení bojov sa niekedy koncom mája ocitol v Bratislave. Jediný most Nemci pri ústupe vyhodili do vzduchu a Červená armáda presúvajúca sa do Rakúska postavila most pontónový. Cezeň prúdila vojenská technika a pochodovali zástupy vojakov. Po Dunaji plávalo veľa ľadových krýh a most bol dosť nestabilný. Chôdza po ňom nebola žiadna prechádzka parkom. Na túto zaujímavú situáciu sa prišlo prizerať mnoho obyvateľov alebo návštevníkov Bratislavy. V jednej chvíli si diváci z brehu všimli, že do Dunaja spadol z mosta ruský vojak. Snažil sa plávať v ľadovej vode či dostať sa na nejakú kryhu, ale stále padal do vody a síl mu rýchlo ubúdalo, prúd ho unášal. Dôstojník, ktorý riadil presun vojska, stál na brehu, ale vojaka si nevšimol. Diváci ho krikom upozorňovali na zúfalého vojaka a žiadali ho, nech spustí nejaký čln na vodu a nech ho idú spolubojovníci ratovať. Môjho otca, a keď mi to rozprával, tak aj mňa, šokovali slová ruského dôstojníka, ktorý jediným pohľadom zhodnotil situáciu, mávol rukou a povedal: "Ničevó, chuj s nim, nas mnógo."

Vždy, keď si predstavím v duchu túto situáciu, mám taký hlúpy pocit. Áno, aj on patrí medzi obete oslobodzovania našej vlasti. Aj jemu patria vence na Slavíne. Ale musel naozaj zomrieť? S prihliadnutím k takto prezentovanej neúcte k životu vlastného vojaka trochu viac chápem, prečo obete vojny na strane víťazného Sovietskeho zväzu boli najmenej trikrát väčšie, ako na strane porazeného Nemecka. Tuším sa takémuto spôsobu víťazstva hovorí Pyrrhovo.

Autor: ĽUDO VICIAN