Reportér nemá byť tendenčný, nemá nič ospravedlňovať a má byť nestranný - to bolo krédo "zúrivého reportéra" Egona Erwina Kischa. Svoje krédo však celkom nedodržiaval: nikdy sa netajil tým, že je komunista a hoci nenávidel Stalina o jeho zverstvách nikdy ako novinár nenapísal. V prvorepublikovej žurnalistike bol zjavom z inej planéty. Odvážny, šarmantný, s cigaretou visiacou z úst. Dokázal sa pohybovať medzi pražskou spodinou, putovať prezlečený za moslima do Mekky, prejsť Strednú Áziu, v Dánsku sa živiť ako cirkusový artista a ešte o tom všetkom pútavo písať. Mal odvahu, výborné vzdelanie a cestovateľského ducha. Hovorí sa o ňom aj to, že z okruhu pražských nemecko-židovských literátov najlepšie pochopil českú dušu a zžil sa s Pražanmi. Zajtra uplynie 120 rokov od jeho narodenia.
Kischovi rodičia boli typickí pražskí meštiaci - dobre situovaní obchodníci, ktorí chceli od svojho syna, aby žil tak ako oni. Egon Erwin sa však pomerne skoro "odtrhol" a provokoval túlavým spôsobom života aj ľavicovými názormi.
Ako novinár začal písať ešte v ére Rakúsko-Uhorska. Prispieval do Bohemie a Prager Tagblatt: písal súdničky, príbehy z pražskej "galérky" (neskôr vyšli knižne ako Pražský pitaval) a sociálne ladené reportáže.
Prielom prišiel v roku 1912, keď sa z neho stal politický spravodajca. Vtedy prepukla aféra plukovníka rakúsko-uhorskej kontrašpionáže Alfreda Redla, ktorý pracoval ako dvojitý agent. Odhalili ho úplnou náhodou a Redl vraj vydieraný Rusmi pre svoju homosexualitu spáchal samovraždu. Kisch mal o prípade najlepšie informácie a stala sa z neho hviezda.
Potom sa začala 1. svetová vojna a odvelili ho na front. Bojoval v Srbsku a ďalej písal. Vojenská cenzúra rýchlo zasiahla a Kisch putoval do väzenia. Nakoniec ho vytiahli a spolu s budúcimi veľkými spisovateľmi Franzom Werfelom a Robertom Musilom pracovali na oddelení propagandy.
Mesiac pred koncom vojny, v októbri 1918, Kisch dezertoval a definitívne sa rozhodol, že vstúpi do Komunistickej strany.
Po vzniku Československa žil prevažne v Berlíne, pracoval ako spravodajca pre Lidové noviny a podnikal dobrodružné reportážne cesty: tie predával nemeckým denníkom a neskôr ich vydal aj knižne. Rusko opísal v knihe Popi, cári, boľševici, Ameriku v reportážach Americký raj a o Číne napísal zbierku Tajná Čína.
Kisch sa v Nemecku stal jedným z prvých väzňov nacistov. Deň po podpálení Ríšskeho snemu, 28. februára 1933, ho ako člena Komunistickej strany Nemecka, zatkli. Bol však československým občanom, a tak ho museli vydať domov. Pomstili sa mu tak, že všetky jeho tituly nechali spáliť.
V roku 1937 spôsobil politické zemetrasenie v Austrálii. Chcel tam ísť na komunistickú konferenciu, ale pravicová austrálska vláda mu zakázala vstup a zhabala pas. Kisch však preskočil z lode na breh a zlomil si nohu. To zmobilizovalo austrálsku verejnosť a po sérii súdnych procesov Kischovi povolili vstúpiť na územie najmenšieho kontinentu.
Z Austrálie počul výstrely španielskej občianskej vojny a ako správny reportér a komunista sa tam presunul. Po Mníchove ho už nemohlo Československo ochraňovať, a tak aj so svojou ženou Gizelou nasadol na loď do New Yorku. Tam ho odmietli prijať, a tak si vybavil mexické víza. Tam spolu s nemeckými ľavičiarmi prežil do konca vojny. Vtedy veľa písal o Prahe, detstve a svojich židovských koreňoch.
Do Československa sa vrátil v roku 1946. Bol už veľmi chorý a podľa nemeckej historičky Hedi Zongbaumovej veľmi sklamaný z komunistov. Bol presvedčený, že aj on sa nakoniec stane obeťou stalinistických čistiek a komunistického antisemitizmu.
Osud bol k nemu milostivý: zomrel 31. marca 1948 a komunisti mu dokonca usporiadali štátny pohreb.
Kischa si privlastňujú rovnako Česi ako Nemci. Hoci bol komunista ako vyšitý, západonemecký časopis Stern sa v roku 1977 rozhodol, že prestížnu novinársku cenu pomenuje po ňom. Cenu E. E. Kischa udeľuje spolu aj Obec českých spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.
Zajtra - Alfred Hitchcock
