1955 práve v Bratislave, keď sa prvýkrát v živote ocitol v zahraničí. Odvtedy pochodil Európu, Japonsko aj Ameriku, pretože filmy, ktoré nakrúcal v Poľsku a o Poliakoch, dokázali celé desťročia oslovovať ľudí z celého sveta. Snímky Človek z mramoru - o robotníkovi, ktorý pre politickú funkciu prichádza o svoju mravnosť, a Človek zo železa, kde použil dokumentárne zábery z revolučného zápasu poľskej Solidarity, sa stali legendou. A hoci žiadny z jeho filmov Oscara nezískal, má ho doma za celoživotné dielo. Pred bratislavskými divákmi zažartoval, že sa za tie roky stal akýmsi mamutom kinematografie. Svetoznámy poľský režisér Andrzej Wajda.

Čo vás núti pracovať bez prestávky?
Myslím si, že žiť je nuda. Keď človek netvorí a nepracuje, začína uvažovať výhradne sám o sebe, čo je ponuré a ubíjajúce. Špekuluje, či je zdravý, či mu je dobre, alebo ani nie... Preto som sa ani nestal výtvarníkom, hoci študovať som začal práve maliarstvo. Maliar je človek, ktorý rozmýšľa o sebe - osamote hľadí na kyticu kvetov, a rozmýšľa, ako ju má stvárniť tak, aby sa svet zachvel pri pohľade na jeho dielo. Režisér je niečo úplne iné. Keď sa pozerám na kyticu kvetov, pri mne sedí ďalších 50 ľudí a pýtajú sa ma, čo s ňou chcem urobiť a ak sa mi nepáči, vymenia kvety alebo zoženú inú vázu. Skúšam niečo robiť so situáciou, ktorá ma provokuje, a oni mi v tom pomáhajú. To je môj život. A keby som ostal sám, možno by som zvädol a nebol. Neviem.

Ako hodnotíte fakt, že ste sa stali svetovo uznávaným režisérom napriek tomu, že ste prevažnú časť svojho života tvorili v komunistickom režime?
Veď bolo veľmi veľa režisérov svetových mien, pochádzajúcich priamo zo Sovietskeho zväzu a z krajín, otrocky od neho závislých! Vy ste mali napríklad Miloša Formana.

Ale Forman musel odísť...
Forman nemusel odcestovať do Ameriky, aby sa stal svetovým režisérom. Jeho filmy Lásky jedné plavovlásky a Hoří, má panenko mu k jeho svetovému uznaniu stačili.

Napriek tomu, ako ste vnímali vzťah umelca a moci?
Uvažoval som o tom, že ak chcem urobiť zásadný politický film, musím dávať najavo, že ma politika nezaujíma. Všetci moji kolegovia, ktorí si mysleli, že kvalitný politický film dokážu nakrútiť, len ak vstúpia do strany, akosi zapadli. Nepodarilo sa im zrealizovať, čo pôvodne zamýšľali. Mysleli si, že strana im dá väčšie šance, že pod jej krídlami dosiahnu oveľa viac, ale ukázalo sa, že strana od nich chcela viac, než jej oni mohli dať. Na to, aby som mohol nakrútiť taký film, ako bol Človek z mramoru, musel som zo seba robiť hlupáka - že načisto nerozumiem ideologickým výhradám. Stále som sa tváril udivene. Čudoval som sa, prečo nie je možné urobiť film o robotníkovi, veď je tu robotnícky systém, aj vláda je robotnícka, film je o robotníkovi, a teda nerobím nič, čo by mohlo byť akýmkoľvek spôsobom spochybniteľné.

Takže, ideológovia vedeli, že to, čo pripravujete, im nemôže vyhovovať?
Potrebovali film o robotníkovi, ktorý bezvýhradne podporuje vládu komunistickej strany, a nie o robotníkovi, ktorý sa niečoho domáha. Čakal som 12 rokov, aby som mohol nakrútiť Človeka z mramoru. Celý tento čas scenár ležal a ja som každý rok pripomínal, že ak chceme urobiť film čestný a zaangažovaný, predloha je k dispozícii. A oni sa mi len smiali. Až v druhej polovici sedemdesiatych rokov prišiel priaznivý moment. Využil som ho.

Dá sa povedať, že podobný nechápavý prístup ste si osvojili už ako mladý človek, keď ste v roku 1957 nakrútili svoj tretí film Popol a diamant, ktorý opisuje povojnové nepokoje v Poľsku, a hlavný hrdina nie je straník, ale naopak, stane sa vrahom funkcionára?
To bola trochu iná situácia. Spisovateľ Jerzy Andrzejewski napísal k filmu scenár podľa vlastnej novely, ale zmenil v ňom uhol pohľadu - hrdinom jeho prózy bol komunista Ščuka a hrdinom filmu - príslušník krajinskej armády, Maciek Chełmicki - môj rovesník, ktorého hral nezabudnuteľný Zbigniew Cybulski. Bez pomoci Andrzejewského, ktorý sa po skončení nakrúcania jednoznačne postavil za jeho filmovú verziu, by mi nič neprešlo. Navyše, film vznikol vo vhodnej chvíli, keď prišli udalosti poľského októbra a na čelo strany sa postavil Wladyslaw Gomulko, ktorého práve prepustili z väzenia, kde bol pre kritiku Stalina zavretý od roku 1948. Keby som sa trochu oneskoril, už začiatkom 60. rokov by som nič podobné nakrútiť nemohol.

Hovoríte o vhodných momentoch. Pripravovali ste sa na ne intuitívne?
Byť pripravený na politický film neznamenalo nakrúcať iba politiku. Keby som sa zaujímal len o politikum, urobil by som 2 - 3 filmy a potom by som už mohol iba sedieť a čakať. A ak by prišiel ten moment, v ktorom bolo možné urobiť napríklad Človeka zo železa, neodvážil by som sa naň - jednoducho by som si neveril. Ja som však nakrúcal filmy jeden za druhým - podľa lyrického Iwaskiewicza Slečny z Vlčian a Brezový háj, dobové filmy z prelomu 19. a 20. storočia Svadba, alebo Zasľúbená krajina... Bolo ich naozaj veľa. Zakaždým išlo o úplne odlišné snímky. Vďaka nim som bol pripravený a nebál som sa chytiť akejkoľvek ťažkej témy v momente, keď sa ma všetci pýtali, ako môžem nakrúcať niečo, keď neviem, ako sa to skončí.

Máte na mysli to, že Človeka zo železa, ktorý je o krátkom víťazstve Solidarity v roku 1981, ste dokončili ešte pred jej potlačením?
Je fantastické prijať výzvu, ktorej úspech je nejasný, a keď ešte nevieme, čo sa stane, a my už o nej urobíme film! Fotografujeme hrdinov udalostí, o ktorých netušíme, ako vôbec dopadnú. V Človeku zo železa som zachytil moment, keď nejednoznačná postava novinára osciluje v rozpore medzi pravdou a lžou. Keď v závere filmu uvažuje o zmysle toho, čo robí, lebo slová strácajú akýkoľvek zmysel a všetko, čo je ním podpísané, nezodpovedá pravde. Priatelia mi dohovárali, aby som to z filmu vystrihol, aby som nešíril skepsu a malovernosť, keď Solidarita zápasí zo všetkých síl. Stále som váhal a uvažoval o tom, že hoci to bol zázrak, čo Solidarita dokázala, nie je možné, aby sa komunisti hneď na prvýkrát len tak vzdali svojej moci. Tak aj bolo. Trikrát som tento motív z filmu vystrihol a trikrát som ho doň vrátil. A dobre som urobil, lebo som sa stal prorokom udalostí, ktoré nasledovali - predvídal som tým výnimočný stav generála Jaruzelského. Moje životné poznanie, že komunistická strana sa nikdy nezmieri s tým, že prehrala, sa, žiaľ, potvrdilo.

Ako sa vám podarilo za polstoročie svojej tvorby osloviť všetky generácie, ktoré postupne prichádzali?
To nie je celkom pravda. Po tom, ako prišla sloboda, sa mi zdalo, že všetci čakajú na filmy, ktoré som nemohol urobiť počas cenzúry. Spravil som ich tri - Veľký týždeň, Presteň s orlom v korune, Korczak - a nemali úspech. Ukázalo sa, že obecenstvo, na ktoré som sa zameral, prenieslo svoju pozornosť na televíziu. Zostarlo a začalo pozerať iné filmy. A film, ktorý nejde v kine, iba v televízii, nemá žiadny význam. Televízia je najhorším distribútorom filmov. Hovoria mi, že v televízii moju snímku uvidí 10 miliónov divákov, a ja sa pýtam, kde sú vstupenky, aby sa tomu dalo uveriť?

Po týchto projektoch ste však zaznamenali obrovský úspech s filmovým spracovaním poémy Adama Mickievicza Pán Tadeusz. Čomu ho pripisujete?
Na Pána Tadeusza prišlo odrazu 7 miliónov divákov. Ukázalo sa, že bol veľmi očakávaný. Diváci už nechceli vidieť filmy z prežitej reality, ale niečo, čo by im dalo pocítiť ich národnú svojbytnosť. Spoznávali sa v jazyku, aj keď vo veršovanej forme, v charakteroch, v dobrých či zlých, to je jedno, ale v poľských, utvrdzovali sa v hodnote vlastného sveta. Možno v tom bol aj strach pred vstupom do Európy, aby v nej obstáli... Neviem, ale potrebovali prísť do kín, aby videli a počuli, ako sa vlastne volajú.

Prekvapila vás táto reakcia, alebo ste vedome pracovali s vlasteneckou kartou?
Vedel som, že film môže vzbudiť u divákov vlastenecké pocity, ale mal som aj veľké obavy, či sa mi vôbec vydarí. Bolo to ťažké. Bál som sa dialógov vo veršoch, stále som pochyboval, ako budú znieť z plátna, lebo toto Mickieviczovo dielo všetci poznajú ešte zo školy, kde sa ho žiaci učia naspamäť, a každý si už v detstve predstavuje jeho postavy po svojom. Našťastie sa ukázalo, že herci trafili vkus obecenstva a že dialóg vo verši je lepší ako v próze. Verš ide na podstatu veci, rovno na dreň - je presnejší a expresívnejší než rozvláčnejšia próza. Vo verši je akási divoká energia. Pred nakrúcaním som to však nevedel a naozaj som sa veľmi bál, ako to dopadne. No a, samozrejme, že som tento film nakrúcal pre poľských divákov a ani som neočakával, že by sa Amerika zamilovala práve do tohto môjho filmu. To nie je môj problém.

Napriek tomu ste práve od Američanov v roku 2000 dostali Oscara za celoživotné dielo, čím ocenili aj váš slávny film z roku 1983 - Danton. V čom bol podľa vás pre svet zaujímavým pohľad Poliaka na Francúzsku revolúciu?
Francúzi sa čudovali, že takýto môj pohľad je vôbec možný. Francúzsku buržoáznu revolúciu v samotnom Francúzsku vlastnia komunistickí historici. V školských učebniciach ju interpretujú výhradne oni a za dlhé roky vypestovali u svojich krajanov názor, že sovietska revolúcia je pokračovaním tej ich, čo je prirodzene úplné klamstvo. Viac ako výsledok revolúcie ma však zaujímalo jej "uskutočňovanie" - ako sa správajú ľudia, keď sú v rozhodujúcom momente prelomu. Myslím si, že som mal príležitosť povedať na túto tému niečo originálne, lebo som videl našu Solidaritu. Každá revolúcia vie, že nemá veľa času, v duchu myšlienky - čo dokážeme spraviť, to bude naše, čo nestihneme, stratíme navždy. Revolucionári vedia, že nemôžu ani na chvíľu zaspať, lebo ak zaspia, vo sne ich zabijú, a revolúcia sa skončí. Ako dlho máš otvorené oči, ako dlho vidíš a ako dlho vládzeš pracovať, tak dlho si. Len čo oči privrieš, je po tebe. Dej filmu Danton sa takmer celý odohráva v Konvente. Všetkých prekvapovalo, odkiaľ som vycítil jeho revolučnú atmosféru, ale ja som ju poznal práve z poľskej Solidarity, kde ľudia po nociach zasadali, pracovali a potom išli do vlastného zamestnania, ktoré ich živilo. Podarilo sa mi zachytiť akúsi biológiu revolúcie - tie dlhé noci revolucionárov, ktorí si stále hovorili, že ešte jedna, ďalšia noc a ich víťazstvo sa stane istým a už sa nebude dať zvrátiť naspäť.

Zažil aj Gérard Depardieu poľskú Solidaritu, keď sa tak presne dokázal vžiť do úlohy Dantona?
Skutočne prišiel v decembri 1981 na jeden deň do Varšavy - tesne pred vyhlásením mimoriadneho stavu, a strávil ho v jednom z varšavských centier Solidarity. Videl, že sa odohráva niečo mimoriadne, všetci sa kamsi ponáhľajú, odovzdávajú si súrne správy... Trvalo mu krátko, aby pochopil, o čo ide, je mimoriadne nadaný.

Takže pred koncom poľskej revolúcie, o ktorom ste mohli len tušiť, ste už boli rozhodnutý, že nakrútite film o konci Francúzskej revolúcie spred 200 rokov. Cítili to tak aj vaši poľskí herci, ktorých ste obsadili do Dantona?
Obsadil som ich do skupiny revolucionárov, ktorým velil Robespierre. Všetko odohrali tak, ako som chcel - "po poľsky" - s celým svojím temperamentom a nasadením... Až potom som ich predaboval do francúzštiny. Nakrútený materiál som ukázal Francúzom, aby pochopili, čo presne od nich chcem a na čom trvám. Bez skúsenosti Poliakov by sa mi sotva podarilo dosiahnuť také to zvláštne napätie, akési trémolo, ktorým je tento film nezvyčajný. Nie je to páčivá snímka, ale je originálna. Ukazuje dušu a najsmutnejší moment revolúcie, keď upadá a už sa ďalej nemôže vyvíjať, lebo gilotína nie je správny cieľ. Revolúcia musí mať pozitívny program, a ten sa objavuje až po smrti Robespierra. Nechcel som zachytiť jeho smrť, zdalo sa mi lepšie, ak divák uvidí, že Robespierre nakoniec pochopí, že gilotína neminie ani jeho. A to bol najlepší koniec, keď sa sám zľakol, čo všetko je jeho dielo.

Už 50 rokov nakrúcate, zmapovali ste vlastne z pohľadu človeka, ktorého vlasťou je Poľsko, polovicu 20. storočia. Ako hodnotíte jeho vyústenie do spoločnej Európy?
Je to prirodzené východisko. Nemáme iné. Po dvoch totalitách nemeckej a sovietskej, a po dvoch vojnách, Európa náhle pochopila, že tieto skúsenosti už nemôže opakovať. Vojny sú iracionálne - nikto v nich nič nevyhral. Zahynuli v nich milióny ľudí, nič pozitívne z nich nevzišlo, nikto z nich nemal žiadny osoh a nikto nezvíťazil. Dnes už všetci vedia, že teritoriálne víťazstvá sa odohrávajú na ekonomickom poli. A ľudia v Európe všade žijú veľmi podobne, podľa toho, čo sami chcú. Zdá sa mi, že máme spoločné korene, odvíjajúce sa ešte od starých Rimanov a antiky. Neexistuje tu nijaké iné racionálne riešenie, akým je zjednotenie. A "racionálne" riešenia nacionalistov nie sú nejaké povznášajúce. Musíme zosúladiť naše potreby s celou Európou. Svet sa bude skladať nielen z Ameriky, s jej mnohými problémami, ale aj z Ďalekého východu, ktorý sa tak prudko ekonomicky rozvíja, že Európa mu nedokáže vzdorovať, alebo s ním spolupracovať inak, ako keď sa zjednotí. Aj preto mi veľmi záleží na Centre pre japonské umenie a technológie Manggha, ktoré som založil.

Vo svojej práci ste veľa pozornosti venovali Dostojevskému, jeden film podľa jeho Idiota, ktorý ste nazvali Nastasja, ste nakrútili s dvomi japonskými hercami. Je Dostojevský so svojím pravoslávnym cítením až taký univerzálny?
Japonci sa živo zaujímajú o Rusko. A rys pravoslávia v Dostojevského tvorbe nie je až taký rozhodujúci. Odvoláva sa na kresťanstvo a evanjeliá, čo je naša spoločná kniha, ktorej dobre rozumieme. Skutočne je univerzálny. Aj režisér Akiro Kurosawa nakrútil podľa neho veľmi pekného Idiota. Navyše som zistil takú zaujímavosť, že v Japonsku každý rok vzniká viac vedeckých prác práve o Dostojevskom, než na území celého bývalého Sovietskeho zväzu.

Podľa iného ruského autora Michaila Bulgakova ste nakrútili film Pilát a tí druhí. Pred 30 rokmi ste v ňom zobrazili ľahostajnosť ľudí 20. storočia k utrpeniu. Nezmenil sa dodnes váš pohľad na túto našu ľahostajnosť?
Obraz ľahostajnosti vznikol sám od seba. Keď sme filmovali na vyvýšení nad autostrádou ukrižovanie Ježiša Krista, zistil som, že žiadne z áut nezastavilo. Nikto nebol zvedavý na to, čo sa na tom kopci odohráva. Pomyslel som si, že žijeme v takom svete, kde zásady cestnej premávky určujú hranice morálnych problémov. Keď na ceste stojí znak zákazu zastavenia, všetci pokračujú v jazde, nikto ani nepribrzdí. Tu môžeme niekoho aj zabiť, ale nikto nezastane, lebo dopravná značka to zakazuje. A tak som aj vo filme povedal, ako by sa asi celé ukrižovanie odohralo dnes. Keby niekto dnes vykonal takýto zločin, nikto by sa nad ním nepozastavil. Iba ak vtedy, keby naň upozornila televízia - že sa pripravuje veľká senzácia - ukrižovanie človeka. Taký je svet. To, čo nie je v televízii a v správach, neexistuje.

Celý svet smúti za pápežom. A Poliaci zrejme najviac. Neuvažovali ste o filme o ňom?
Kedysi som mal záujem urobiť taký film, ale nedostal som naň súhlas. Potreboval som vedieť, či by s ním súhlasila Svätá stolica, ale akosi nepriamo mi bolo naznačené, že radšej nie. Tak som túto myšlienku opustil.

Čo pripravujete?
Ešte v tomto roku by som chcel začať nakrúcať film o masakre v Katyni, kde v roku 1939 spolu s ostatnými dôstojníkmi poľskej armády zahynul aj môj otec. Nenašiel som však zatiaľ žiadne vhodné literárne spracovanie tejto témy. Už ho hľadám dlho a v najbližších týždňoch mám prisľúbenú jednu zaujímavú predlohu.

Vaším posledným filmom bola Pomsta, do ktorého ste obsadili Romana Polanského. Nezasahoval vám sám ako svetový režisér do vašej réžie?
Nie, nie! (Smiech.) A hral fantasticky. Ja som ho vlastne uviedol pred 50 rokmi na filmové plátno vo svojom debute Generácia. A v Pomste má rolu, ktorá naozaj nie je sympatická. Ide o dielo poľského dramatika Aleksandra Fredra, ktorý bol mladým dôstojníkom, keď v Paríži chodieval na Moliérove divadelné inscenácie. A keď sa sám stal spisovateľom, začal pestovať komédiu charakterov. Tak prenikavo inteligentne a ironicky zobraziť poľské charaktery, ako to urobil on, sa už nepodarilo nikomu. Dej sa odohráva v zámku, ktorý ostal predelený na dve časti múrom, a na týchto dvoch poloviciach žijú dvaja ľudia, ktorí sa z celej duše nenávidia a kujú jeden proti druhému úklady. Roman Polanski ma nedávno požiadal, aby som kazetu Pomsty poslal režisérovi Martinovi Scorsesemu do Ameriky. Asi si chce uňho zahrať, a túto svoju úlohu si mimoriadne váži. (Smiech.)

Myslíte si, že ešte stále ľudí vzrušujú "filmy morálneho nepokoja", ako nazývajú kritici tie vaše?
Dnes publikum hľadá niečo iné. Potrebujeme si odpovedať na otázku, kto je vlastne hrdinom našich čias. Kto je tým, na koho by sme mohli upierať svoj zrak. Či je to ten, čo vie obracať veľké peniaze, alebo ten, pre ktorého peniaze nemajú veľký význam, aká žena by mala byť idolom, či má byť tento hrdina šťastným, alebo nešťastným... Nepoznám odpoveď na tieto otázky. Hľadám ich. Mám sa v najbližšom čase stretnúť so skupinou sociológov a režisérov, lebo sa chceme práve na túto tému zhovárať a uvažovať o nej. Naozaj pochybujeme o tom, či vôbec dokážeme rozpoznať hrdinov a idoly súčasnosti.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: PAVOL MAJER