Zomrel Svätý otec - človek, ktorý sa vedel modliť najvrúcnejšie na svete (dokonca aj za svojho vraha). Každý vie, že bol Poliak, no len málokto vie, že jeho mamička Emília pochádzala z Oravy. Na Orave sa ľudia vedia modliť tak vrúcne, ako nikde na svete - aj vrúcnosť pápežových modlitieb bola možno oravského pôvodu.

I ja som mala uja, ktorý sa vedel vrúcne modliť a dokazoval to pri každej príležitosti. Raz sa mu stratil angorský zajac. Išiel mu dať ďatelinu a klietka prázdna. Ujo nestratil pokoj, kľakol si a vrúcne sa pomodlil k svätému Antonkovi, ktorý pomáha pri hľadaní stratených vecí. (Aj mne raz našiel stratenú pioniersku šatku.) Domodlil sa a zajac vyliezol z kúta.
Jar prichádzala na Oravu neskoro. V Bratislave už možno premával aj propeler, keď na našom dvore ešte stál snehuliak. „Na dolniakoch je preto skôr jar, lebo tam rastie hrozno," vysvetľoval mi ujo. „V hrozne je víno a to víno všetko okolo seba rozohrieva."„A prečo aj u nás nerastie hrozno?" „A načo? Ani ty nepiješ, ani ja nepijem načo by nám bolo?"

O nejaký týždeň však aj z nášho oravského snehuliaka ostala iba kôpka snehu prikrytá hrncom a ujo povedal: „Olina, je čas. Budú snežienky."
Vybrali sme sa do kopcov, brodili sme sa v snehu a na miestach, kde presvitali fľaky blata, sme pátrali po snežienkach. „Vlani tu boli," povedal ujo. „Ani vlani sme ich nenašli," odporovala som. „Máš pravdu," súhlasil ujo. „Ale tohto roku nájdeme, keď sa vrúcne pomodlíme."
Kľakli sme si do snehu uprostred blata, pomodlili sme sa Otčenáš a hľadali sme ďalej. Nič. „Skúsme Zdravas!" povedal ujo. Na Zdravas sme si zase našli fľak snehu. A zase nič. Snežienok jednoducho nebolo. Vracali sme sa domov len s topánkami ťažkými od blata.
„Pomodlime sa ešte raz!" povedal zrazu ujo. Kľakli sme si, tentoraz priamo do blata, a ujo sa modlil tak vrúcne ako ešte nikdy. A stal sa zázrak. Keď sme sa zdvihli, zazreli sme od stanice prichádzať môjho otca. Práve pricestoval z Bratislavy. V jednej ruke niesol kufor a v druhej mal kytičku snežienok.