Pred rokom si ho Rakúšania zvolili za prezidenta. Dnes nenájdete nikoho, kto by bol s touto voľbou nespokojný. Médiá hlavu štátu chvália za nadstraníckosť. Na rozdiel od svojho predchodcu Thomasa Klestila si podľa nich zachoval chladnú hlavu aj v čase, keď sa Jörg Haider zadnými dverami vrátil do vlády.

Ako ľudový prezident je populárny aj medzi Rakúšanmi. V prieskumoch verejnej mienky vedie suverénne so 78 percentami. Nebojí sa hovoriť o veciach, ktoré ľudia nepočujú vždy radi - o Hitlerovi a vine Rakúšanov počas druhej svetovej vojny. Je zatiaľ najviditeľnejšou postavou tohtoročných osláv, keď si Rakúsko pripomína tri veľké výročia: 60 rokov od skončenia druhej svetovej vojny, 50 rokov od podpisu Štátnej zmluvy o obnovení nezávislého Rakúska a 10 rokov od vstupu do Európskej únie. Denníku SME poskytol rozhovor rakúsky prezident HEINZ FISCHER.

V lete minulého roka ste do prezidentského úradu nastupovali v tieni smrti svojho predchodcu Thomasa Klestila. Aký to bol začiatok?

Náhla smrť Thomasa Klestila iba 40 hodín pred odovzdaním úradu bol skutočne šok, z ktorého sa nevedel nikto spamätať. Ale myslím si, že s pomocou všetkých zúčastnených sme nakoniec zvládli obidve veci - s úctou sa rozlúčiť so zosnulým prezidentom a zároveň nastúpiť do úradu a začať realizovať vlastné predstavy.

Médiá i prieskumy verejnej mienky hodnotia vaše doterajšie pôsobenie veľmi pozitívne. Musíte byť spokojný.

Teším sa, že to zatiaľ ide dobre, že sa veľmi rozumne a bez ťažkostí vyvíja spolupráca medzi prezidentom, vládou a parlamentom. Ale som v politike príliš dlho, aby som povedal, že som spokojný, pretože medzi spokojnosťou a sebauspokojením je len malý rozdiel. Politik nesmie byť nikdy sám so sebou spokojný.

Po rozpade menšej vládnej strany Slobodných ste vnútropolitickú situáciu odmietli komentovať, rovnako ako vznik nového subjektu Zväzu pre budúcnosť Rakúska na čele s Jörgom Haiderom. Neobávate sa, že ľudia stratia dôveru v politiku po tom, čo vo vláde sedí subjekt, ktorý tam nebol zvolený?

Situácia, keď sa vládna strana rozštiepi, je na rakúske pomery veľmi nezvyčajná. Na druhej strane treba povedať, že sa nezmenilo zloženie vlády, ani jej program a rovnaké ostalo aj zloženie parlamentu. To znamená, že na rovnakých miestach sedia rovnakí ľudia. To je fakt, ktorý dnes nemôžeme prehliadnuť.

Aké vidíte riešenie?

Pre mňa ako prezidenta je dôležité, aby vláda ostala naďalej akcieschopná a mala dôveru parlamentu. Pri hlasovaniach v najbližších týždňoch sa ukáže, či je to tak.

Väčšina Rakúšanov si však želá predčasné voľby.

Ako prezident sa riadim ústavou a tá hovorí o 4-ročnom legislatívnom období. Predčasné voľby môže schváliť len parlament, ale tam momentálne nie je väčšina, ktorá by to urobila.

Takže vláda vydrží až do konca?

To som nepovedal, myslím si len, že prezidentovi v tejto situácii nedáva ústava priestor konať.

Počas tohtoročných osláv ste sa jasne vyjadrovali k rakúskej minulosti, ktorá je aj 60 rokov po skončení druhej svetovej vojny veľmi citlivou otázkou. Prečo sa ešte vaša krajina nevyrovnala s vojnovou minulosťou?

Nie je to celkom tak. Myslím si, že Rakúsko veľa premýšľalo o svojej minulosti a urobilo aj niekoľko správnych krokov k zmiereniu. Zriadil sa fond pre obete národného socializmu a fond pre nútene nasadených, vyšlo mnoho kníh, pred niekoľkými mesiacmi nás prvýkrát navštívil izraelský prezident. Ale diskusia musí pokračovať tak ako v Nemecku alebo na Slovensku. Minulosť krajiny nemôžeme uložiť do zásuvky.

Povedali ste, že s anšlusom Rakúska k nacistickému Nemecku sa spájajú dva mýty: prvý o kolektívnom nadšení, druhý o Rakúsku ako Hitlerovej prvej obeti. Môžete to vysvetliť bližšie? Prečo mýty?

Situácia v roku 1938 a anšlus k Hitlerovmu Nemecku bolo veľmi komplikované obdobie. Pre mňa niet pochýb, že tu vtedy bolo veľa priaznivcov Hitlera a anšlusu, ale bolo tu aj stotisíc Rakúšanov, ktorí s tým nesúhlasili, obávali sa o svoj život, boli donútení sa schovať alebo opustiť krajinu. Mýtus o nadšenom Rakúsku sa opieral o známu scénu davu na Heldenplatz, ale obišla sa skutočnosť, že státisíce židov, socialistov, veriacich, kňazov a komunistov bolo z budúcnosti zdesených. Druhý mýtus o Rakúsku ako prvej obeti Hitlera bol tiež mylný, pretože zrazu to vyzeralo, že nikto pre Hitlera nič neurobil, že tu niet vinníkov, iba obetí. Aj to bola jednostranná predstava. Pravda je taká, že medzi Rakúšanmi sú aj vinníci aj obete druhej svetovej vojny.

Viackrát ste ocenili rakúsky protifašistický odboj, čo nerobia všetci rakúski politici.

Pre mňa je dôležité, že politické špičky krajiny, ako je prezident, kancelár a minister obrany, ale aj jasná väčšina obyvateľov oceňuje odpor proti Hitlerovi, ktorý bol odsúdeniahodnou postavou 20. storočia.

Podľa prieskumov verejnej mienky si Rakúšania z troch veľkých výročí najviac cenia 50 rokov od podpisu Štátnej zmluvy, ktorý znamenal vznik slobodného a neutrálneho Rakúska. Prečo?

Ja stále opakujem, že oslobodenie republiky a podpis Štátnej zmluvy si neodporujú, ale úzko spolu súvisia. Bez oslobodenia Rakúska 27. apríla 1945 spod Hitlerovej diktatúry a ukončenia vojny by nebola 15. mája 1955 podpísaná žiadna Štátna zmluva. V apríli 1945 bol urobený základ červeno-bielo-červeného domu a v máji 1955 bola položená strecha, až potom mohol byť dom ukončený.

Ľudia to však rozlišujú...

Oslobodenie Rakúska, samozrejme, neprebehlo bez krviprelievania a sprevádzala ho vojenská porážka Nemecka, bol bombardovaný Steffansdom, poškodená bola opera i parlament a desaťtisíce mužov a žien prišlo o život. To je dramatický dátum, kým 15. máj 1955 sa vníma pozitívne. Bola podpísaná Štátna zmluva, Rakúsko sa stalo slobodným štátom a okupačné jednotky sa stiahli, žiadna krv nebola preliata. Ale demokratickou krajinou sme sa stali práve 27. apríla 1945, vďaka tomu na nás nepadol tieň komunistickej diktatúry, mali sme pluralizmus, slobodné voľby, slobodnú tlač, slobodu prejavu, ale boli sme obmedzovaní štyrmi mocnosťami, ktoré sa stiahli až po roku 1955.

V posledných rokoch sa obraz Slovenska v rakúskych médiách zmenil. Z krajiny, ktorá bola často kritizovaná za demokratické deficity, sa stala krajina, ktorú teraz médiá vnímajú ako konkurenciu, zvlášť po zavedení rovnej dane. Ako hodnotíte Slovensko vy, rok po našom vstupe do Európskej únie?

Môj názor na Slovensko sa nezmenil a je stále pozitívny. Všetci vieme, že Slovensko pred desiatimi rokmi nemalo jednoduchú pozíciu, keď muselo prekonať komunistické dedičstvo, ale ja som sa vždy snažil o dobré vzťahy. Na začiatku 90. rokov sme dobre spolupracovali s Alexandrom Dubčekom, často sme spolu diskutovali. Tešil som sa, že Slovensko sa stane členom únie. Ja vás nevnímam ako konkurenciu, ale ako nášho partnera, tak ako Nemecko, alebo Taliansko, či Švajčiarsko, ktoré nie je v únii. Ako partneri sme všetci na jednej lodi.

Pri vašej prvej návšteve Slovenska ste sľubovali, že Rakúsko skráti prechodné obdobie, počas ktorého potrebujú Slováci v Rakúsku pracovné povolenie. Je to reálne?

To som určite nesľúbil, nato som veľmi opatrný politik. Povedal som, že po dvoch rokoch budeme situáciu analyzovať a ak budú predpoklady, sedemročné prechodné obdobie skrátime.

A skrátite?

Nechcem byť prorokom, obyčajne to nie je múdre.

Budúci týždeň si pôjdete spolu so slovenským prezidentom Ivanom Gašparovičom na majstrovstvá sveta v hokeji pozrieť zápas Rakúsko - Slovensko. Rovnako ako nedávno s nemeckým prezidentom Horstom Köhlerom, s ktorým ste v lete navštívili futbalový zápas. Stane sa z toho prezidentská tradícia?

Ja som veľký nadšenec športu, ale hlavne futbalu, lyžovania a horskej turistiky. Nikdy v živote som nehral hokej a nie som na tento šport žiadny expert, prezident Gašparovič mi preto bude musieť všetko vysvetliť, aj to, prečo sú Slováci v hokeji lepší.

Komu budete držať palce?

Samozrejme, že budem držať palce našim, ale toľko viem, že Slováci majú lepšie šance.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ, Viedeň